Svätý Gabriel Possenti

Zázračný priateľ svätej Gemmy.

Narodil sa 1. 3. 1838 v Assisi a pri krste dostal meno František. Jeho matka Anežka pochádzala zo šľachtického rodu Frisciotti a otec Sante Possenti bol starostom v Assisi. Prvé vzdelanie získal u Školských bratov a potom študoval filozofiu na jezuitskom internáte v Spolete. Čoskoro mu zomrela matka a v ňom sa hlboko zakorenila láska k Panne Márii Bolestnej. Bol veľmi veselý a spoločenský. Držal sa módy, navštevoval divadlá aj zábavy. Prezývali ho malý tanečník. Povahu mal zápalnú a bol citlivý na pokarhanie. Modlil sa a v jeho živote pôsobila milosť Božia. Chcel si za každú cenu zachovať čistotu. Štyrikrát sa záväzne rozhodol, že pôjde do kláštora, ale vo víre života akoby na to zabúdal. Na kláštor myslel dvakrát v ťažkej chorobe, keď sa pri love poranil vlastnou puškou, a pri náhlej smrti svojej sestry. Potom pri účasti na jednej mariánskej pobožnosti mal pocit, že nebeská Matka naňho pozrela a povedala mu: „František, svet nie je pre teba, choď do kláštora!“ Vtedy zvíťazila milosť a on do konca života na tú chvíľu spomínal.

Vstúpil do prísneho poriadku pasionistov v Morovalle, aj keď ho priatelia odrádzali. Ako ostatní v ráde urobil sľub stáleho rozjímania o utrpení Pána a sľúbil, že bude šíriť pobožnosti k trpiacemu Spasiteľovi. Preto členovia rádu nosili na ľavej strane čierneho rúcha srdcovitý štítok, kde boli znázornené nástroje utrpenia Pána. František prijal rádové meno Gabriel od Bolestnej Panny Márie a rád so všetkými povinnosťami si zamiloval celým srdcom. Sľuby zložil 22. 9. 1857 a dokončil filozofické a teologické štúdiá. Až o 4 roky neskôr prijal nižšie svätenie.

Po celú dobu sa držal týchto zásad:

Dokonalosť nie je vo veľkých a mimoriadnych činoch, ale v tom, že dobre vykonávame svoje povinnosti.

Cena skutkov je závislá na dobrom úmysle a vnútornom zmýšľaní.

V chudobných treba vidieť Krista a neprepúšťať ich bez almužny. Vždy pre nich môžeme prinajmenšom mať dobré slovo a modlitbu, ktorou je možné prosiť aj o štedrého darcu.

Raz napísal svojmu otcovi: „Nemôžem ani popísať spokojnosť a radosť, ktorú cítim medzi týmito múrmi. Štvrťhodiny pred obrazom Panny Márie, našej Tešiteľky, nezamenil by som s rokom plným svetských radovánok.“ Jeho šťastie bolo ovocím vnútorného boja. Ku komu cítil náklonnosť, tomu sa hľadel vyhnúť, ku komu odpor, k tomu sa snažil byť čo najláskavejší. Nikoho nesúdil, stále prežíval Božiu prítomnosť a túžil byť ustavičnou obeťou na oltári svojej Bolestnej Matky. Jeho duchovný vodca o ňom napísal: „Zistil som u neho vždy takú snahu po pokání, že by si bol v krátkom čase zničil zdravie, keby som ho nemiernil.“ Čoskoro však aj tak začal trpieť celkovým vysilením, pretože sa u neho objavili príznaky tuberkulózy. Nakoniec sa splnilo jeho prianie zomrieť mladý. Mal strach, že by v službe Bohu mohol ochabnúť. Trpel s heroickou láskou a zomrel v 24 rokoch s obrazom Bolestnej Matky, ktorú poslednými slovami volal: „Matka moja, poď rýchlo!“

Svätý Gabriel Possenti, prosím, oroduj za nás.