Svätá Eustochia
Príklad boja so zlom u posadnutej osoby, ktorej sa dostalo oltárnej úcty.
Narodila sa v roku 1444 v Padove v talianskom regióne Veneto ako Lukrécia Bellini rehoľníčke Magdaléne Cavalcabò (OSB), ktorá nedodržala svoj sľub čistoty. Lukrécia zostala spočiatku v pomerne voľnejšom ochrannom prostredí rodného kláštora San Prosdócimo. Komplikácie nastali potom, čo sa o škandálnej situácii dozvedel biskup a komunitu sa rozhodol rozpustiť. Traduje sa, že Bartolomej Bellini Lukréciu uznal za svoju dcéru, na nejaký čas jej našiel pestúnku, potom ju vzal do svojej rodiny, kde ju nevlastná matka neznášala a podľa toho sa k nej aj správala. Bila ju a dávala jej len to najhoršie. Uvádza sa tiež, že od štyroch rokov sa nepravidelne prejavovala diablova moc nad telom Lukrécie, bez toho aby sa dotkla jej rozumu. V siedmich rokoch bola poslaná do školy jej rodného kláštora a dokázala sa v škole správať vzorne.
V roku 1460 po smrti abatiše sa biskup Jakub Zeno snažil chodu kláštora vložiť väčšiu disciplínu a v dôsledku toho sa sestry a ich žiačky vrátili do svojich domovov okrem 16-ročnej Lukrécie.
Na ich miesto prišli benediktínky z kláštora Santa Maria della Misericordia s novou abatišou Justínou z Lazzary. Pretože Lukréciin pôvod im bol známy, nechceli súhlasiť s jej prijatím do rádu, v ktorom túžila byť rehoľníčkou. Nakoniec na zásah biskupa, povoľujúci jej prijatie bola 15. januára 1461 oblečená do čierneho benediktínskeho habitu a prijala rehoľné meno Eustochia podľa dcéry Pavly Rímskej, učeníčky sv. Hieronyma.
S noviciátom začala ďalšia etapa jej utrpenia. Ako príznaky vážnej duševnej choroby sa začal prejavovať vplyv diabla. Obdobie láskavosti sa u nej striedalo s výbuchmi nebezpečnej nálady. Sestry to vydesilo natoľko, že ju na mnoho dní priväzovali k stĺpu, údajne aj na ochranu pred sebapoškodzovaním. Ich “liečba” tzv. démonických príznakov spočívala aj v tom, že Eustochii odpierali jedlo a pitie, aby oslabili jej energiu. Zdalo sa potom, že sa uzdravila, ale pretože v tom čase ochorela abatiša, niekoho napadlo, že za jej chorobou môže byť diabolská sila pochádzajúca od Eustochie. Ohováranie sa rozšírilo medzi obyvateľmi mesta, ktorí sa snažili útokom na kláštor zmocniť Eustochie, aby ju upálili ako čarodejnicu. Sám biskup vraj reagoval tak, že Eustochiu prikázal uväzniť v cele, kam sa jej po tri mesiace smelo dávať iba cez deň trocha vody s chlebom. Abatiša sa uzdravila a prežila aj Eustochia svoje väznenie s úplne zdravým rozumom.
Svojím utrpením chcela odčiniť hriech, z ktorého sa narodila, práve tam, kde bol spáchaný. Preto tiež nevyhovela prianiu sestier, aby z kláštora odišla, ale svojou trpezlivosťou a obetavosťou si postupne získala ich rešpekt. Násilné príznaky so sklonmi k sebapoškodzovaniu sa u nej v stále dlhších intervaloch síce vracali, napriek tomu jej bolo dovolené 25. marca 1465 zložiť rehoľný sľub a podľa vtedajších zvyklostí po dvoch rokoch obdržala čierny benediktínsky závoj.
Predchádzajúcim utrpením poznamenané zdravie však nezostalo bez následkov a jej vychudnuté telo muselo pre veľké bolesti tráviť posledné, dosť dlhé obdobie života na lôžku.
V modlitbách rozjímala o Ježišovom utrpení a pred smrťou bola úplne pokojná a jej tvár skrásnela. Zomrela vo veku 26 rokov a na jej hrudi potom bolo objavené vyryté meno Ježiš. Pri jej hrobe sa udialo viac zázrakov a bola vnímaná vôňa považovaná za znamenie svätosti. Z nariadenia biskupa, kvôli ktorého príkazu veľmi trpela, bol jej hrob 16. novembra 1472 otvorený a Eustochiino telo v ňom nájdené bez rakvy neporušené. Po oblečení bolo uložené na nejaký čas do drevenej rakvy v rodnom kláštore a 14. novembra 1475 bolo prenesené do katedrály s umiestnením blízko hlavného oltára. Zachovalosť telesnej schránky bola konštatovaná ešte v roku 1633, ale v roku 1720 pri prekladaní do sklenenej rakvy došlo k vyhodnoteniu, že ide už len o kostru. Tieto ostatky boli v roku 1806 prenesené do benediktínskeho kostola San Pietro v Padove k mramorovému oltáru.
Svätá Eustochia, prosím, oroduj za nás!
