Svätá Jozefína Bakhita
Patrónka obetí obchodovania s ľudmi, Sudánu.
Narodila sa okolo roku 1869 v Darfúre (teraz v západnom Sudáne). V roku 1877, keď mala 7 až 8 rokov, sa jej zmocnili arabskí obchodníci s otrokmi. Bola nútená prejsť naboso asi 960 km do El-Obeidu a bola dvakrát predaná a kúpená, kým tam prišla. V priebehu dvanástich rokov (1877 – 1889) ju predali ešte trikrát.
„Bakhita“ nebolo meno, ktoré dostala od svojich rodičov pri narodení. V El-Obeide kúpil Bakhitu bohatý Arab, ktorý ju používal ako slúžku pre svoje dve dcéry. Správali sa k nej pomerne dobre, až kým neurazila jedného zo synov majiteľky. Vtedy ju syn bičoval a kopal tak silno, až upadla do bezvedomia. Jej štvrtým majiteľom bol turecký generál. Musela slúžiť jeho svokrovcom, ktorí boli krutí k svojim otrokom.
Bakhita hovorí: „Počas všetkých tých rokov, čo som bývala v tom dome, si nespomínam na deň, ktorý by prešiel bez nejakej rany. Keď sa rana od biča začala hojiť, sypali sa na mňa ďalšie údery.“
Jozefína Bakhita raz povedala, že najdesivejšie zo všetkých jej spomienok bolo, keď bola poznačená procesom pripomínajúcim skarifikáciu (zjazvovanie) a tetovanie. Múkou nakreslili vzory na jej koži. Potom hlboko rezali pozdĺž línií a rezné rany vypĺňali soľou, aby zabezpečili trvalé zjazvenie. Celkovo jej do pŕs, brucha a pravej ruky vyrezali 114 zložitých vzorov. Bakhita sa neskôr ocitla v rodine Michieli, asi 25 km západne od Benátok. Žila tam tri roky a stala sa opatrovateľkou Michieliho dcéry Alice. Michieli 29. novembra 1888 nechal obe ženy v starostlivosti kanosiánskych sestier v Benátkach.
Keď sa Michieli vrátila, aby vzala svoju dcéru a slúžku späť do Suakinu, Bakhita rozhodne odmietla odísť. Dňa 29. novembra 1889 taliansky súd rozhodol, že Bakhita nikdy legálne nebola otrokom, pretože Briti zakázali otroctvo v Sudáne pred narodením Bakhity a pretože talianske zákony nikdy neuznávali otroctvo ako legálne. Prvýkrát vo svojom živote sa Bakhita mohla sama rozhodovať. Chcela zostať u kanosiánok. Dňa 9. januára 1890 bola Bakhita pokrstená ako Jozefína Margaréta. V ten istý deň bola aj birmovaná a prijala sväté prijímanie od arcibiskupa Giuseppe Sarta, kardinála patriarchu Benátok a neskoršieho pápeža Pia X.
Jozefína Bakhita vstúpila 7. decembra 1893 do noviciátu sestier kanosiánskych a o tri neskôr, 8. decembra 1896 zložila sľuby v prítomnosti kardinála Sarta. Počas 42 rokov v Schiu bola Bakhita zamestnaná ako kuchárka, kostolníčka a vrátnička. Bola v častom kontakte s miestnou komunitou. Jej jemnosť, upokojujúci hlas a všadeprítomný úsmev sa stali dobre známymi a Vicenzania ju dodnes označujú ako Sor Moretta („sestrička černoška“) alebo Madre Moretta („čierna matka“). Jej posledné roky boli poznačené bolesťou a chorobou. Postupne sa jej zhoršovalo zdravie, trpela artritídou, astmou, zápalmi priedušiek a pľúc či artrózou. Používala invalidný vozík, ale zachovala si svoju veselosť a na otázku, ako sa má, sa vždy usmiala a odpovedala: „Ako si Majster želá.“ Počas posledných hodín života sa jej myseľ vrátila do otroctva a zvolala: „Reťaze sú príliš tesné, trochu ich povoľte, prosím!“
Panna Mária… Panna Mária!“ Toto boli jej posledné počuteľné slová.
Bakhita zomrela 8. februára 1947 o 20:10. Jej telo bolo tri dni vystavené verejnej úcte, čo využili tisíce ľudí, aby si uctili jej pamiatku.
Svätá Jozefína Bakhita, prosím, oroduj za nás!
