Svätá Mária Magdaléna de Pazzi
Asketická karmelitánka.
Narodila sa 2. 4. 1566 v talianskom meste Florencia zo šľachtického rodu a pri sv. krste dostala za patrónku sv. Katarínu Sienskú. Už od detstva bola skromná, tichá a prejavovala známky pokory. Priatelila sa s ostatnými deťmi a keďže bola medzi nimi obľúbená, nechali sa ňou viesť k zbožnejšiemu životu. V ôsmich rokoch ju rodičia na istý čas dali na výchovu do kláštora, kde sa o ňu starala sestra z matkinej rodiny. Ako dieťa rada rozjímala o umučení Pána a túžila pre Krista trpieť. V desiatich rokoch, po prvom svätom prijímaní, už zložila sľub čistoty.
Od dvanástich rokov sa jej dostávalo stále väčších milostí, zažívala aj extázy. Prvá nastala 30. 11. 1578 v záhrade rodičovského domu za prítomnosti matky. Pod pojmom extáza rozumieme prudké povznesenie či uchvátenie ducha do zmyslami neuchopiteľného sveta. Tieto zážitky sa opakovali a ona čoraz viac spoznávala Božiu veľkosť a lásku. Mala 14 rokov, keď ju otec zveril do starostlivosti rehoľníc sv. Jána vo Florencii, pretože sa vydal za obchodom do cudziny. Po 15 mesiacoch sa vrátil a začal uvažovať o jej vydaji. Márne, ustúpil silnej vôli svojej dcéry. Tá v 16 rokoch požiadala o prijatie do kláštora karmelitánok Panny Márie Anjelskej vo Florencii.
Podľa požiadaviek rehole zostala ešte tri mesiace u rodičov, kým sa s nimi rozlúčila a navždy dala zbohom svetu. Rehoľný život začala 1. 12. 1582 a s rehoľným habitom prijala predposledného januára meno Mária Magdaléna. Po skúšobnom roku v Karmeli mala podľa rozhodnutia starších sestier ešte na zloženie sľubu čakať, ale v marci 1584 ochorela kŕčovitým kašľom tak, že nemohla nič prijímať, slabla a lekári po troch mesiacoch prestali dávať nádej na jej uzdravenie. Keďže o nej vyhlásili, že čoskoro zomrie, rozhodlo sa o predčasnom zložení večných rehoľných sľubov, ktoré s nevýslovnou radosťou zložila na slávnosť Najsvätejšej Trojice 27. 5. 1584. Sestry, ktoré ju po obrade nechali niekoľko hodín samotnú s Ježišom, ju pri návrate našli celú premenenú, s planúcim pohľadom na kríž.
Odvtedy takmer denne, s výnimkou malých prestávok, po prijatí Najsvätejšieho Tela Kristovho zotrvávala 2–3 hodiny v extáze, s dušou ponorenou do Božej prítomnosti, keď jej zmysly strácali všetku prirodzenú vládu a energiu. Pri týchto vytrženiach mysle bolo počuť, že rozpráva s nebeským Otcom, s Pánom Ježišom, s Pannou Máriou aj so svätými. Niekedy pri nich prežívala umučenie nášho Spasiteľa. Od extázy v deň večných sľubov bola uzdravená zo svojej smrteľnej choroby.
Prežívala ďalej veľké telesné utrpenie, ale jej duša zároveň oplývala nevýslovnou rozkošou a duševnou útechou. Jej srdce horelo ohňom lásky a nemala väčšie želanie, než aby aj ostatní ľudia vrúcne milovali Boha. Keď potom zvončekom zvolávala sestry k modlitbe, často ich vyzývala slovami: „Poďme milovať Večnú Lásku, od ktorej sme tak veľmi milované!“ A dodávala: „Ó môj Ježišu, daj mi hlas, ktorý by bolo počuť do všetkých končín zeme, aby ťa všetci ľudia milovali. Ó, akú bolesť cítim, že tvoja láska je od ľudí tak málo oplácaná láskou!“ Rok po večných sľuboch prechádzala veľmi ťažkou skúškou. Jej duša prestala prežívať Boží pokoj a márne hľadala útechu v myšlienkach na Boha. Prežívala pocit, že je od neho opustená, odvrhnutá a upadala do stavov zamyslenosti a smútku. Zároveň na ňu doliehali aj zmyselné pokušenia a pokušenia k rúhaniu a zúfalstvu. Nedokázala sa povzbudiť ani spomienkami a obnova niekdajšej lásky k Bohu sa jej zdala nemožná. Aj spolusestry začali jej predchádzajúci život presýtený milosťami považovať za klam. V tejto skúške Magdaléna žila a o vernosť zápasila celých päť rokov. Snažila sa o trpezlivosť pomocou modlitby a čo najprísnejším umŕtvovaním. V návale pokušení sa potom odovzdávala do Božej vôle krátkou prosbou: „Buď vôľa tvoja!“
Na Turíce roku 1590 sa jej opäť vrátil bývalý pokoj a jej srdce znovu pocítilo sladkú útechu s vedomím veľkého Božieho daru. Po svätom prijímaní povedala sestrám: „Búrka prešla! Ďakujte preto milosrdnému Spasiteľovi a velebte ho!“ Za tie uplynulé roky skúšky, v ktorých musela prežívať diabolské útoky, ju Pán obdaril mimoriadnymi milosťami a už nikdy viac neupadla do vnútorných bojov a pokušení. Jej duša bola vycibrená a znovu v láske k Bohu utvrdená. Boh si ju vyvolil na obnovu Cirkvi, dostala od neho poslanie dôrazne upozorňovať rehoľníkov a najvyšších cirkevných hodnostárov na ich úlohy.
To sa jej priečilo, ale aj predstavení schvaľovali, aby tak z poslušnosti konala. V povznesení mysle diktovala listy pápežovi a prelátom a celým svojím životom prispievala k poznávaniu ciest k dokonalosti. Od roku 1598 bola novicmajsterkou, neskôr ju kapitula zvolila za podpriorku a v roku 1604 proti jej vôli za prioru. V tom roku sa začalo obdobie jej čistého utrpenia, o ktoré predtým prosila a ktorým po troch rokoch zavŕšila svoj život. Jedinou odmenou, po ktorej túžila majúc pred očami Ježišov kríž, bola spása hriešnikov. Už predtým sa modlievala: „Ty si sa, Pane, rozhodol zomrieť na kríži a za hriešnikov preliať všetku svoju krv. Aj ja som pripravená za nich krvácať, aby sa obrátili. Trestaj radšej mňa a uvaľ na mňa akékoľvek bolesti.“
Veľmi dobre rozumela ľudským povahám a už predtým ako novicmajsterka s každou sestrou jednala podľa jej vlastností naozaj najlepšie. Učila ich: „Chcete rýchlo dôjsť k dokonalosti, zvoľte si za učiteľa Ukrižovaného a pozorne mu načúvajte, lebo on ustavične hovorí k nášmu srdcu. Spájajte sa s ním v modlitbách, otvárajte mu svoju dušu a neprajte si nič iné okrem neho. Potom vám žiadny nepriateľ nič nemôže.“ Modlitbu prirovnávala sestrám k anjelskej práci, zdôrazňujúc aj potrebu bázne pri takej vznešenej činnosti, akou je rozhovor so Stvoriteľom. Bola si vedomá, že v Karmeli má každá sestra ešte svoje vlastné poslanie od Boha, preto upozorňovala, že predstavení im majú ukazovať cestu, povzbudzovať ich k nasledovaniu života svätých, ale pritom neprekážať onomu vnútornému Božiemu volaniu.
Evanjeliový seba-zápor a umŕtvenosť považovala za nevyhnutné pre pravý duchovný život a pokrok v Božej láske. Hovorila: „Nemôžete žiť Bohu, ak nebudete každý deň umierať sebe.“ Najväčšie zlo pre rehoľu videla v pýche. S chybami sestier mala súcit, ale vnútornú pýchu srdca neznášala. Všetkým spolusestrám zanechala prosbu: „Objímajte celý svet putom lásky; milujte vždy všetky tvory čistou láskou, a to bez najmenšieho nezriadeného pripútania a afektu, milujte ich, pretože Boh ich miluje a chce, aby ste ich milovali.“
Hlásala: „Sme stvorení od Boha z lásky a láskou a touto cestou sa k nemu musíme vrátiť.“ Kládla dôraz na to, že karmelitánky sú určené pre cestu modlitby a rehoľná náuka má viesť k osvieteniu rozumu, pričom sa vôľa rozhorí božskou láskou, ktorá dušu vytrhne z vášne zmyselnosti, osvieži ju a pozdvihne ju nahor po ceste dokonalosti. A tiež jej učiní sladkou a milou každú horkosť, ktorú bude zakúšať z lásky k ukrižovanému Ženíchovi.
S Magdalénou máme aj možnosť zoznámiť sa s tzv. pasivitou duše v reči mystikov. Opisuje ju takto: „Ustanie činnosti je úplné prenechanie sa Bohu, takže Boh pôsobí v duši a ona v Bohu. A tak, hoci je činná, nevníma svoju činnosť. Pretvorená duša žije život Boha, z ktorého už nemôže vyjsť.“ Pred smrťou sestra Mária Magdaléna de’ Pazzi povedala: „Odchádzam z tohto sveta a stále ešte nemôžem pochopiť, ako sa človek môže rozhodnúť pre smrteľný hriech proti Bohu.“ Po poslednom svätom prijímaní ešte prosila sestry, aby jej odpustili, ak im niekedy ublížila, a naposledy ich vyzvala, aby milovali Boha. Mala 41 rokov, keď svoju dušu odovzdala Pánovi.
Boh ju oslávil už v okamihu smrti, keď celé jej telo skrásnelo. Pri úradnom vyšetrovaní v roku 1663 bolo jej telo nájdené neporušené a vychádzala z neho príjemná vôňa. Roku 1626 ju blahorečil pápež Urban VIII. a v roku 1669 Klement IX. ju slávnostne kanonizoval.
Svätá Mária Magdaléna de Pazzi, prosím, oroduj za nás.
