Svätý Filip Néri
Veselý svätý.
Narodil sa 21. 7. 1515 vo Florencii, matka mu skoro zomrela a otec notár sa znovu oženil. Rodinné prostredie však bolo veľmi dobré a prispievalo k rozvíjaniu cenných Filipových charakterových vlastností. Prejavoval mimoriadnu dobrotu srdca, bol čulý a bystrý. Základné vzdelanie získal u dominikánov. V 17 rokoch odišiel k strýkovi obchodníkovi do San Germano pri opátstve Montecassino. Pomáhal mu tam a mal sa stať aj jeho dedičom, lenže obchod ho nezaujímal. Asi po dvoch rokoch sa rozlúčil so strýkom a odišiel do Ríma. Ubytovanie našiel u Galeotta Caccia z Florencie, ktorému za byt a skromnú stravu vychovával deti. Popritom zvládal aj štúdium filozofie a teológie na univerzite Sapienza.
V Ríme zatúžil po skutočnom nasledovaní rád evanjelia a žil aj veľmi asketicky, najmä čo sa týka pôstu. Maximálne mával krajec chleba so skromným ovocím, niekedy aj tri dni pil iba vodu. Spával len krátko, a to na holej podlahe. Nedá sa povedať, že by si pripúšťal starosti o zajtrajšok, žil predovšetkým prítomnosťou. Keď mohol, zastavoval sa v rímskych svätyniach a katakombách, kde sa vrúcne modlil. Cez deň študoval a učil svojich zverencov. Keď hovoril s inými ľuďmi, býval otvorený, rád žartoval a ochotne pomáhal, kde bolo treba. Od 21 rokov sa tiež začal angažovať ako asistent u pútnikov. Po troch rokoch štúdií cítil, že veda zvádza k pýche, preto sa rozhodol pôsobiť len ako kresťanský laik a privádzať k Bohu druhých. Namiesto učenosti chcel cirkvi slúžiť účinnou láskou, ako sa k tomu pred krížom rozhodol.
Vo svojich 23 rokoch, v roku 1538, začal s horlivosťou starať sa o chorých. Dochádzal za nimi do nemocníc aj domov, čistil im príbytky, vyžobrával pre nich jedlo, tešil ich a napomínal k trpezlivosti. Tiež im poskytoval duchovnú pomoc a s nimi sa modlil. Navyše sa zaoberal aj opustenými a zanedbanými túlavými deťmi. S deťmi býval dieťaťom, aby ich viedol k Bohu. Chudobným dievčatám zháňal službu v rodinách, pútnikov vodil do slušných hostincov. Medzi Rimanmi mal dobrú povesť a videli v ňom vzor. S horlivosťou tiež hovoril na verejných priestranstvách o Bohu. Ignác z Loyoly, ktorý bol vtedy v Ríme, ho prirovnával k zvonu na veži, ktorý je mimo chrámu a pozýva ľudí k Bohu. V roku 1548 Filip s ďalšími zbožnými mužmi založil bratstvo Najsvätejšej Trojice s úlohou starať sa o pútnikov. Pomerne skoro vybudoval rozsiahly pútnický dom, v ktorom členovia prijímali pútnikov a starali sa o nich. V susednom dome chudobným pútničkám posluhovali pani a dievčatá. Filipova pomoc bola tak vynikajúca, že v Svätom roku 1550 bolo bratstvo vzorom aj pre iné pomocné organizácie.
V ďalšom roku, vo veku 36 rokov, sa Filip na naliehanie svojho spovedníka stal kňazom. Odvtedy trávil veľa času aj v spovednici a obrátených hriešnikov utvrdzoval v dobrom. Úzkostlivej duši vedel dokázať, že ak sa cíti hriešna, príde do neba, pretože Kristus bol ukrižovaný za hriešnikov, nie za spravodlivých. Kto si jeho Krvou zmyl hriechy a nenávidí ich, má otvorené nebo. Pre každého mal účinné slovo.
O tri roky neskôr vznikla okolo neho komunita pri kostole San Girolamo della Carità, do ktorej sa zapojili aj kňazi a mnohí jeho priatelia. Filip dal vzniknúť oratóriu s programom slúžiť Bohu s radosťou, v ktorom bol priestor nielen pre modlitby, ale išlo o originálnu inštitúciu s náboženským aj kultúrnym programom. Prístup tam mali všetci, šľachtici aj prostí ľudia, duchovné osoby, robotníci aj umelci, zbožní ľudia aj zvedavci. Ktokoľvek chcel, mohol prísť a kedykoľvek odísť. Program, ktorý v oratóriu prebiehal, slúžil na náboženské prehĺbenie, poučenie aj na osvieženie.
Čítalo sa tam z vybraných kníh, či už životopisov svätcov, z dejín cirkvi, z duchovnej náučnej literatúry, vždy po menších častiach, za ktorými nasledovali pripomienky prítomných. Tento spôsob poskytoval väčší úžitok a učil aj vyjadrovať sa. Tiež sa spievalo, neskôr aj s hudbou. Myslelo sa aj na potrebný pohyb, a tak s oratoriánmi chodieval Filip do prírody, kde sa hrali hry. Niektoré prechádzky boli spojené s návštevou kostola alebo občerstvením. Filip vedel byť veselý a druhých k veselosti nabádal, avšak s pripomienkou, aby nehrešili. Vedel, že len čisté duše sú schopné nevinnej radosti, prameniacej z Boha. Dokazoval, že veselosť nie je prekážkou svätosti. Aj preto sa mu prezývalo „Veselý svätý“, ale hovorilo sa mu aj „Pippo bono“ – „dobrý Filip“. Členovia oratória sa striedali v službe chorým. Oratórium sa časom rozdelilo na kňazské a sekulárne skupiny. Prvá bola zameraná na úlohy v službe cirkvi. Filip často opakoval svojim spolubratom: „Naša jediná regula je láska.“
Nadväzoval priateľstvá s významnými osobami, ale živo sa zaujímal aj o prostých ľudí a chlapcov, ktorých vedel zabaviť aj poučiť. Mal tiež dar rozpoznať, čo cirkvi prospeje. Podľa toho konal a radil aj pápežom. Pritom bol veľmi pokorný a hoci bol všeobecne považovaný za svätca, sám seba považoval za hriešnika. Odmietal pocty a modlieval sa: „Pane, drž Filipa, alebo ťa Filip zradí.“
Všestrannou činnosťou získal dosť priateľov aj nepriateľov, ktorí ho chceli znemožniť, ale Filip sa obdivuhodne vyrovnal so všetkou krivdou. Mal tiež mystické zážitky. Najväčšou jeho láskou bola eucharistia. Pri svätej omši zostával niekedy vo vytržení stáť ako socha veľmi dlho so žiarivou tvárou. Vrúcne miloval Pannu Máriu. Niekoľkokrát mu vraj bola ponúknutá kardinálska hodnosť, ale neprijal ju. Prijal však správu kostola San Giovanni dei Fiorentini, kde v roku 1564 vznikla skupina oratoriánskych kňazov.
Raz za ním prišiel František Zazzero s nadšením, že bude študovať právo, a Filip s ním rozoberal plán jeho skvelej budúcnosti. Nakoniec ho objal so slovami: „František, a čo potom?“ Ten sa spamätal, uvedomil si, že raz zomrie, vzdal sa svojich plánov a vstúpil do družiny Oratoriánov. Aj pri spovediach zameriaval Filip pokánie tak, aby si kajúcnici uvedomili, že môžu napríklad už na druhý deň zomrieť. V roku 1575 dostala Kongregácia Oratória pápežské schválenie a Gregor XIII. dal oratoriánom kostol Santa Maria Valicella. Ten prestavali na podstatne väčší aj s veľkou oratóriou. Filip tam prežil svoje posledné roky. Často býval chorý a štyrikrát zaopatrený sviatosťami chorých. Keď sa mu lekári márne snažili zastaviť chrlenie krvi, povedal im: „Choďte aj so svojimi liekmi, užil som lepší liek!“ Na sviatok Božieho Tela 26. 5. sa naposledy vyspovedal, odslúžil aj svätú omšu, nechal si čítať z Bernardína Sienského a vo večerných hodinách zomrel vo veku 80 rokov.
Blahorečený bol v roku 1600 a kanonizovaný v roku 1622 Gregorom XV. Jeho ostatky sú od blahorečenia uložené v ním prestavanom mariánskom kostole „Chiesa Nuova“ na hlavnej ulici Viktora Emanuela.
Svätý Filip Néri, prosím, oroduj za nás.
