Svätý Medard
Muž s citom pre morálku.
Narodil sa v Salency v Pikardii na severe dnešného Francúzska asi okolo roku 472, niektoré životopisy uvádzajú aj rok 459. Bol synom bohatého šľachtica Nektarda a Protagie. Od detstva prejavoval súcit a milosrdnú lásku. Raz dal starcovi trpiacemu zimou svoj plášť a keď inokedy stretol cudzieho človeka okradnutého o koňa, daroval mu iného zo stáda svojho otca. Vždy mu robilo radosť, keď mohol obdarovať chudobných jedlom. Otec jeho štedrosť schvaľoval a bol rád, že Medard má citlivé srdce voči blížnym.
Podľa legendy Medarda v detstve zastihla búrka v prírode a vtedy sa nad neho zniesol obrovský orol, ktorý ho rozprestretými krídlami chránil pred dažďom. Tento príbeh sa stal podnetom k vzývaniu Medarda proti daždivému počasiu, najmä pri senách.
Medard študoval vo Vermandois a v Tournai, ktoré bolo kráľovským sídlom. Priateľil sa s Eleutériom, spolu sa modlili a neskôr sa pripravovali na duchovné povolanie. Uvádza sa, že konečné vzdelanie získali v Saint-Quentin a údajne v roku 505 prijali kňazské svätenie. Medard pôsobil ako kňaz vo svojom rodisku.
Mnohé príbehy z jeho života viedli k tomu, že bol považovaný aj za patróna zlodejov, hoci jeho milosrdný postoj k nim predpokladal ich obrátenie. Medard svojou láskou odzbrojoval aj zatvrdilých zločincov. K drobným zlodejom sa správal s veľkou dobrotivosťou a každého prepúšťal s napomenutím. Zlodejovi hrozna, ktorý nevedel nájsť cestu z vinice, odpustil poškodenie viniča a daroval mu ukradnuté plody. Milosrdne sa zachoval aj k tomu, kto zatúžil po obsahu jeho včelína a oslobodil ho od útoku včiel. Inému zlodejovi bola podľa legendy ukradnutá krava, ktorú mu hriešnik po niekoľkých dňoch kajúcne priviedol späť, lebo zvonček na jej krku neprestával zvoniť a snaha o jeho odstránenie bola neúspešná.
Medard usiloval o cnostný život svojho ľudu viacerými spôsobmi. Zaviedol napríklad „ružovú slávnosť“ s vyhlásením najcnostnejšej panny, ktorá potom niesla titul: ružová kráľovná. Bola to akási predchodkyňa dnešnej miss, ale hodnotila sa krása duše. Výťažok z 12 jutár polí venovaných Medardom bolo aspoň 12 toliarov, ktoré okrem venca bielych ruží dostala najcnostnejšia panna. Na šatách mala modrú stuhu a ako mariánsku dcéru ju do kostola k obete svätej omše sprevádzalo 12 družičiek. Rodičia ju sprevádzali ako ochrancovia a odovzdávali Matke Božej. Pri oltári jej bol daný na hlavu veniec z bielych ruží a po bohoslužbe nasledovala veselica v mariánskom duchu. (Slávnosť sa potom poctivo konala stáročia a rozšírila sa aj na Moravu. Tam sa konala do r. 1795 v Mikulovickom panstve, kde najhodnejšia chudobná panna dostávala k vencu 150 zlatých a mala ich potom ako veno aj s úrokmi.)
Ako úspešný moralista dokázal Medard presvedčiť aj vojakov kráľa Chlotara, aby vrátili korisť, ktorú počas vojny nahromadili pri plienení dobytého územia.
Po smrti vermandoiského biskupa bol vo veku asi 70 rokov menovaný jeho nástupcom. V nasledujúcom roku, možno z bezpečnostných dôvodov, presunul svoje sídlo do opevneného mesta Noyon. Po smrti biskupa z Tournai došlo k spojeniu diecéz pod Medardovu správu na želanie Chlotara I. aj arcibiskupa Remigia. Toto spojenie trvalo potom 500 rokov. Aj vo vysokom veku Medard s veľkou horlivosťou cestoval po celej diecéze, kde bolo veľa pohanov, a hlásal im veľkú Kristovu lásku. Učil, napomínal, prosil a tešil, prekonávajúc všetky ťažkosti a nebezpečenstvá. Raz ho vraj pohania chceli dokonca zabiť, pretože mnohých privádzal do katolíckej cirkvi. Medard upadajúce diecézy priviedol k veľkému rozkvetu.
Franský kráľ Chlotar I., ktorý si podmanil Durynkov, zajal dospievajúcu Radegundu, dcéru zabitého kniežaťa, a dal ju na výchovu Medardovi. Keď sa stala kresťankou a dospela, vraj bez jej súhlasu si ju Chlotar vzal za manželku. Dosť skoro ju však zrejme zavrhol a ona prišla prosiť Medarda, aby jej umožnil stať sa rehoľnicou. Mnohí ho upozorňovali, že tým popudí proti sebe kráľa, ktorý s tým nesúhlasil, ale zrejme vďaka Medardovým schopnostiam Chlotar nakoniec rozhodnutie prijal bez výčitiek. A kráľovná v kláštore vyprosovala pokáním Božie milosti pre Francúzsko.
Až vo vysokom veku Medard vážne ochorel a k jeho lôžku prišiel poprosiť o posledné požehnanie aj Chlotar I. Ten si tiež vyžiadal súhlas, aby miesto v biskupskom chráme mohlo Medardovo telo spočinúť v kráľovskom Soissons. Tam teda boli jeho ostatky uložené a nad jeho hrobom dal Chlotarov syn Sigibert postaviť chrám a pri ňom zriadiť opátstvo. Na Medardovom hrobe boli uchovávané aj okovy zajatcov, ktorí boli na jeho príhovor u Boha zázračne oslobodení.
V roku 1356 získal Karol IV. pre pražský chrám rameno z tela sv. Medarda, takže pri jeho ostatkoch môžeme prosiť aj vo svojej vlasti.
Svätý Medard, prosím, oroduj za nás.
