Svätá Katarína Tekakwitha
Celoživotná obeta.
Narodila sa roku v 1656, otec bol pohanský náčelník irokézskeho kmeňa Mohawkov a matka indiánska kresťanka. Meno „Tekakwitha“ znamená „Tá, ktorá dáva veci do poriadku“. Jej rodičia zomreli na morovú nákazu, keď mala iba 4 roky. Tiež jej sa dotklo ochorenie, pri ktorom čiastočne oslepla, zjazvila sa jej tvár, ale prežila. Staral sa o ňu potom starý otec, jeden z významných mužov kmeňa.
Tekakwitha spomínala na matku a jej vzťah k Bohu, ale jej príbuzní boli proti kresťanstvu zaujatí. Bola vychovávaná na to, aby svojou pracovitosťou a poriadkom v dome prilákala budúceho manžela. Podľa miestneho zvyku bol k nej daný v ôsmich rokoch chlapec, aby si zvykala na spoločenstvo s chlapcom. Pokiaľ sa neskôr začalo hovoriť o manželstve, Tekakwitha bola proti a tým vyvolala rozhorčenie príbuzných, ktorí sa k nej začali správať ako k slúžke.
Po dlhotrvajúcom boji medzi Indiánmi a kolonistami, prišli do Caugnawaga opäť traja misionári. Asi pred 20 rokmi boli v pôvodnej dedine traja jezuiti zabití. Tentoraz po porážke Indiánov dostali misionári jedenásťročnú Tekakwithu na tri dni za slúžku. Potom putovali ďalej, ale v dievčati zostal nezabudnuteľný dojem. Po rokoch sa vrátili a duchovný otec Jakub de Lamberville tam zriadil v dedine stálu misiu. Kvôli dedkovi nemohla Tekakwitha chodiť do chyže misionárov. Až po roku, v čase žatvy 1675, sa jej podarilo porozprávať s misionárom a zveriť sa mu s túžbou po sv. krste. Otec Jakub ju prijal na zimnú privátnu prípravu a na Veľkú noc 5. 4. 1677, vo veku 20 rokov, bola pokrstená menom Katarína. V duchovnom živote potom veľmi rýchlo rástla. Príbuzní vystupovali proti jej spôsobu života hrozbami, krikom i odmietaním pokrmov najmä v nedeľu. Pre vieru sa jej dostávalo posmechu, a dokonca bola obvinená aj z hriešneho pomeru s dedkom. Otec Jakub jej nakoniec navrhol útek do jezuitskej stanice v Sault a dal jej odporúčací list. Stanica bola účelovým centrom pre pokrstených, utekajúcich od svojich kmeňov, ktorí sa tam zároveň pripravovali na návrat ako misionári. Katarína musela prekonať vzdialenosť 300 km cez lesy a močiare.
Katarína sa cestou v Montreale prvýkrát stretla s rehoľníčkami a spôsob ich života sa jej pozdával. V Sault boli traja jezuiti a odporúčajúci list ich vyzýval na osobitnú starostlivosť o Katarínu. Tá so sestrou a švagrom bývala u Indiánky Anastázie, ktorá sa neskôr stala jej duchovnou matkou. Spolu s dvoma ženami sa Katarína rozhodla žiť na ostrove pri rieke sv. Vavrinca životom podobným rehoľnému. Otec Frémin ju v Sault viedol po duchovnej stránke. Vtedy bolo zvykom, že novokrstenec mohol k 1. svätému prijímaniu až po niekoľkých rokoch, ale Kataríne to úplne výnimočne bolo dovolené už pred prvými Vianocami. Viedlo to k prehĺbeniu jej duchovného života. Bola veľkou ctiteľkou Eucharistie a s veľkou úctou nosila z dreva urobený kríž. K jej základným cnostiam patrila tichosť, odpor k zlu, pokora, prirodzená dobrota a dôvera. Boha hľadala v každej situácii svojho života a chcela konať len to, čo sa páči jemu. Často praktizovala duchovné sväté prijímanie a žila úctou k Matke Božej. Žila umŕtveným životom, prinášajúc zmiernu obeť za druhých. Okrem iného k tomu patrilo aj to, že chodila bosá v snehu.
Trpela slabým zrakom, bolesťami hlavy aj žalúdka, ktoré sa postupne zväčšovali. Napriek tomu sa v duchovnom živote snažila o stále väčšiu horlivosť. Premáhala sa a denne dochádzala na svätú omšu až do doby, keď už nebola schopná vstať z lôžka. Samotu využívala na kontempláciu a na prežívanie Božej prítomnosti. V utorok Svätého týždňa jej z kostola s procesiou prišli misionári udeliť sviatosť chorých a jej posledné sväté prijímanie bolo sprevádzané veľkým mystickým zážitkom. Jej vďakyčinenie sa potom pretiahlo cez noc. Druhý deň upadla do agónie. Jej posledné slová boli: „Ježišu, milujem ťa!“, a potom zomrela akoby zaspala. Mala 24 rokov a v okamihu smrti jej podľa svedkov zmizli všetky jazvy z tváre.
Jej telo bolo oproti zvyklostiam pochované v drevenej truhle do zeme a v roku 1864 jej ostatky boli prenesené do nového kostola. Po presťahovaní misie boli z bezpečnostných dôvodov vo farskej budove. Aj v Caugnawaha je časť jej pozostatkov od r. 1843, kedy sa jezuiti vrátili do Kanady.
Blahorečená bola 22. 6. 1980 pri návšteve pápeža Jána Pavla II. u Indiánov. Kanonizovaná bola 21. 10. 2012 pápežom Benediktom XVI. v Ríme.
Svätá Katarína Tekakwitha, prosím, oroduj za nás.
