Svätá Gianna Beretta Molla
Lekárka a matka.
Narodila sa 4. 10. 1922 v talianskej obci Magenta pri Miláne ako desiate z trinástich detí. Rodičia Albert Beretta a Mária boli členmi tretieho rádu sv. Františka. Z ich františkánskej rodiny vzišli tri povolania ku kňazstvu a rehoľnému životu. Prijímanie prijala Gianna už ako päť a pol ročná.
Po smrti dcéry Amálie na tuberkulózu sa rodina Berettovcov presťahovala do Quinta pri Janove, ktorý bol univerzitným mestom, kde deti študovali. Tam bývali v rokoch 1937–1942. Gianna Molla tam v 15 rokoch prežila prvé rekolekcie a z nich sa zachovali jej poznámky s názvom Spomienky a modlitby. Programom jej života sa stala odovzdanosť Ježišovi, snaha vyhýbať sa hriechu a denná modlitba na kolenách s prosbou o vytrvalosť vo vernosti aj o vytrvalosť v štúdiu a za šťastnú smrť.
V roku 1938 kvôli zdravotným problémom na rok prerušila štúdium. Po návrate do školy vypukla druhá svetová vojna s častými náletmi na Janov, kvôli ktorým sa rodina opäť presťahovala do Bergama. Matkino srdce bolo choré, nezvládala nervové napätie z náletov. Gianna však pokračovala v štúdiu v Janove. Matke presťahovanie nepomohlo, pomerne skoro, vo veku 53 rokov, zomrela a otec zomrel o štyri mesiace neskôr. Po smrti rodičov sa Gianna vrátila do rodného domu v Magente pri Miláne. Jej program počas pokračovania štúdia bol: o 7,30 h svätá omša, 9–12 h a 15–19 h štúdium, po večeri svätý ruženec. V roku 1949 bola promovaná na doktorku medicíny.
V letovisku pri Lago di Maggiore organizovala duchovné cvičenia pre mládež aj so stravovaním. V Katolíckej akcii kládla na prvé miesto modlitbu a s ňou spojenú dôveru v Boha, aby bol apoštolát účinný. Treťou cnosťou Katolíckej akcie, ktorú sa snažila mladým vštepovať, bola obeta. Hovorila: „Musíme pracovať a prinášať obety, aby sme vzdávali Bohu úctu. Neúnavne musíme rozsievať dobré semeno. A prípadný neúspech prijímať veľkodušne. Neúspech prijatý z Božích rúk je pre spásu cennejší než veľký úspech.“ V roku 1952 získala špecializáciu detskej lekárky a začala praxovať popri svojom bratovi, obvodnom lekárovi Ferdinandovi. Lekárske povolanie bolo pre ňu, podobne ako pre sv. Jozefa Moscatiho, formou starostlivosti aj o dušu. Vyjadrila to slovami: „My máme možnosti, ktoré nemajú kňazi. Naša úloha sa nekončí, keď lieky nepomáhajú. Je tu duša, ktorú treba priviesť k Bohu. Tu má vplyv lekárovo slovo. Každý lekár má pacientovi pripomenúť, čo pre neho ešte môže urobiť kňaz.“ Pripomínala tiež, že návšteva chorého je ako návšteva Ježiša (porov. Mt 25,36) a porovnávala kňazské dotyky eucharistického Ježiša s dotykmi tela chorého. Gianna mala dôveru ľudí a mnohých priviedla k zmiereniu s Bohom. Rada sa starala o starých a opustených ľudí.
Na mariánsky sviatok 8. 12. 1954 sa pri príležitosti primície v Mesere prvýkrát stretla so svojím budúcim mužom, Ing. Petrom Mollom, riaditeľom továrne na kartóny, zápalky a kancelársky nábytok s tromi a pol tisícami zamestnancov v Ponte Nuovo di Magenta. Prežívanie ich vzťahu je mnohonásobným vzorom pre snúbencov. Gianna najskôr vykonala púť do Lúrd, kde dlho prosila o svetlo Ducha Svätého a svoje rozhodovanie konzultovala aj so spovedníkom. Podľa Gianny je zamilovanie vôľou a ochotou zdokonaľovať nielen seba, ale aj milovanú osobu. Je to vôľa zvíťaziť nad svojím egoizmom. Svoje rozhodnutie pre manželstvo stotožňovala s Božím povolaním k materstvu.
Peter videl v Gianne najlepší možný dar od Boha, no priznával aj nezhody vo vzťahu, keďže každý musel v niečom ustúpiť. Kvôli práci ho nezaujímal šport ani kultúra. Jana to nepovažovala za správne, a tak začal chodiť do divadla, na koncerty, do hôr, aj na lyže. Uznal, že potreba prispôsobovania bola pre neho užitočná. Petrovi pol roka pred svadbou písala: „Chcela by som ťa urobiť šťastným a byť ti takou manželkou, akú si želáš – dobrou, úprimnou, plnou uznania, pripravenou na obety, ktoré bude život vyžadovať. Ty si ten, koho milujem, komu sa chcem darovať, aby sme spolu vybudovali kresťanskú rodinu.“ A ďalej: „Sama seba sa pýtam, či som hodná stať sa tvojou manželkou. Pred tebou sa cítim nulou, neschopnou… Prosím ťa, ak zistíš, že niečo nerobím správne, povedz mi to.“
Predmanželská čistota bola pre nich samozrejmosťou. Gianna o nej povedala: „Naše telo je sväté, je nástrojom úzko spojeným s dušou na konanie dobra. Čistota nie je cnosťou oddelenou, ale spája sa so súborom ďalších cností pomáhajúcich uchovať túto čistotu. Ako ju uchovať? Naučiť naše telo obete. Čistota je krásna a prináša človeku slobodu.“ Ježiš nikdy neprestal byť pre Giannu na prvom mieste. Na vlastnú svadbu sa pripravovali oddelene duchovným trojdním. Svadobný deň bol pre nich najkrajším. 24. 9. 1955 ich zosobášil Giannin brat. V príhovore im pripomenul vzor vlastných rodičov. Sestre zdôraznil matkinu trpezlivosť, obetavosť a život v stálom spojení s Bohom. Jana príkladom matky naozaj žila až do smrti. S Petrom prežila krásnu svadobnú cestu a šťastné manželstvo, hoci bolo plné obetí a bolesti.
Všetky tehotenstvá znášala s ťažkosťami. Prvý sa narodil syn Pierluigi (Peter Ľudovít) 19. 11. 1956; druhým dieťaťom bola Mária Zita (zv. Mariolina) narodená 11. 12. 1957; ako tretia sa narodila Laura 15. 7. 1959 a štvrtým dieťaťom bola dcéra, za ktorú Gianna obetovala svoj život – Jana Emanuela narodená 21. 4. 1962. Svätosť jej života nespočívala len v záverečnej hrdinskej obeti, ale prenikala celý jej život, ktorého koniec nebol zlomom, ale prirodzeným vyvrcholením jej lásky. Peter o nej neskôr povedal: „Milovala život, nemal som dojem, že by som žil vedľa svätice.“ Tým chceme povedať, že svätosť je normálny život žitý v pravej láske.
Keď sa blížil čas poslednej obety, pred Giannou stáli tri možnosti: Buď odstrániť s nádorom aj maternicu a dieťa, čo bolo pre matku najbezpečnejšie, alebo odstrániť nádor aj dieťa s ponechaním maternice, čím by sa zažehnalo akútne nebezpečenstvo, a tretia možnosť bola pokúsiť sa odstrániť len nádor s tým, že čerstvá jazva na maternici pri záťaži tehotenstva hrozí ľahkým prasknutím, čo by malo za následok smrť matky aj dieťaťa. Pre ňu bolo od začiatku samozrejmé urobiť všetko pre záchranu dieťaťa, preto bola len za tretiu možnosť, hoci ako lekárka riziko plne chápala. Vedela, že má malú nádej na prežitie, ale nikdy nestrácala nádej, že Boh môže zachrániť aj jej život. Svedčí o tom to, že po manželovi pri jeho ceste do Paríža v marci chcela priniesť módne žurnály, že ak ju tu Pán Boh zachová, chce sa riadne obliekať.
Odovzdala sa úplne do rúk Prozreteľnosti. Chirurgické odstránenie nádoru prebehlo bez komplikácií. Napriek bolestiam sa opäť vrátila k práci až do konca tehotenstva. Ešte pred pôrodom zdôrazňovala: „Keby ste sa museli rozhodovať medzi mnou a dieťaťom, neváhajte, zvoľte dieťa! Ja si to prajem, zachráňte ho.“ Na Veľký piatok 1962 sa dieťa narodilo cisárskym rezom a malo pôrodnú hmotnosť 4,5 kg. Dieťaťu sa darilo dobre, ale matke bolo deň odo dňa horšie. Pred smrťou prežila sedemdňový smrteľný zápas. Po prebratí z prvého kómy povedala Petrovi, že už bola na druhej strane a videla niečo úžasné. Pripomenula, že sa spolu mali príliš dobre a že nie je spravodlivé predstúpiť pred Pána bez mnohého utrpenia. Ďalšie dni následkom infekcie prežívala veľké bolesti a trpela aj tým, že deti zostanú bez nej. Jej posledné slová boli: „Ježišu, milujem Ťa, Ježišu, milujem Ťa!“
Najmladšia dcéra Gianna Emanuela, narodená z jej obety, sa neskôr rozhodla vzdať mame česť tým, že svoj život zasvätí starostlivosti o starých ľudí, a preto sa stala lekárkou.
Svätá Giana Beretta Molla, prosím, oroduj za nás.
