Svätá Zita
Neúplatná svätá slúžka.
Narodila sa r. 1218 v Monsagrati neďaleko mesta Lucca v Taliansku. Rodičia boli chudobní dedinčania živiaci sa poľnohospodárstvom. Strýko bol pustovníkom a staršia sestra Margaréta vstúpila do cisterciánskeho rádu. Mamička upozorňovala Zitu na všetko, čo sa Bohu páči a čo nie, a tak si Zita stanovila svoje náboženské zásady tým, že sa vždy aj neskôr pýtala sama seba: „Páči sa to či ono Ježišovi, alebo nepáči?“
Po smrti otca sa matka s dcérou ocitli v ťaživom postavení. V roku 1230, kedy bolo Zite 12 rokov, sa pre ňu v meste Lucca naskytla možnosť slúžiť v bohatej rodine Pagana Fatinelliho obchodujúceho s vlnou a hodvábom, a tak ju tam mamička doviedla. V novej rodine mala síce celý deň veľa práce, ale deň začínala modlitbou, na ktorú si privstala, a skoro ráno, keď ešte panstvo spalo, mohla každý deň chodiť na svätú omšu do blízkeho kostola sv. Fridiána. Tiež čo najčastejšie chodila k sviatostiam a potom celý deň usilovne s Ježišom a pre neho pracovala. K Ježišovi aj počas dňa vysielala strelné modlitby a úkony lásky. Pretože pracovala s láskou a radosťou a snažila sa o čo najlepší vzťah k ďalším slúžkam, žila s nimi v priateľstve. Neznášala len zlé a dvojzmyselné reči, to sa dotyčného snažila pohľadom alebo aj slovami zaraziť.
S panstvom to bývalo o niečo ťažšie, pretože pani bývala panovačná, pán zase prchký a tvrdý, a deti domu ju podpichovali. Aj keď musela znášať príkorie, všetko prechádzala mlčaním a nikdy svoj postoj nezmenila. Pokiaľ sa vyskytli ústrky a obviňovanie, znášala ich Zita s odovzdanosťou do vôle Božej, prijímajúc ich ako skúšky. Jedným z ďalších pravidiel Zity bolo, že „slúžka nie je zbožná, ak nie je pracovitá“. Počiatočné krivdy aj podozrievanie panstva po čase ustalo. Pani hovorila manželovi, že keď má Zita všetko v poriadku, nech si behá do kostola, lepšie ako za radovánkami ako iné. Zita chodila obliekaná vždy veľmi jednoducho, ale vkusne. To, že nemala záujem o mužov, pokladali spoluslúžiaci za nenormálne. Zita ale bola láskavá a vľúdna. Po rôznych skúškach jej všetci prejavovali úctu a panstvo ju neskôr urobilo predstavenou ostatného služobníctva. Bola tiež vyhlásenou kuchárkou a podľa legendy bola jej radkyňou Panna Mária.
Zita napriek svojej chudobe bola mimoriadne štedrá a v láske k chudobným vynaliezavá. Schovávala pre nich polovicu svojho jedla a vyradené obnosené šatstvo starostlivo čistila, spravovala a potom rozdávala najchudobnejším. Známe vyobrazenie Zity ukazuje vianočný príbeh, keď jej pán pre veľkú zimu požičal svoj kožuch, ktorý Zita s poslušnosťou prijala. V kostole potom uvidela zimou sa trasúceho žobráka, tak kožuch vyzliekla a so slovami, že mu ho požičiava, chudobného starca do neho zabalila. Po bohoslužbách potom žobráka s kožuchom márne hľadala. So strachom a plačom po návrate rozprávala pánovi, čo sa stalo. Ten sa veľmi nahneval, ale na poludnie prišiel žobrák s radostnou tvárou a ďakovaním kožuch vrátiť. Preto sa pán Fatinelli zmieril a Zite už dôveroval.
Až do svojej smrti, v 60 rokoch po päťdňovom ochorení zimnicou, žila v dome svojich pánov ako pokorná a verná služobná, ktorú si stále viac vážili.
Krátko po jej smrti začal verejný kult, ku ktorému sa pridružili zázraky. Miestny kult schválil po štyroch rokoch z vlastnej autority biskup Luccy. S očakávaným blahorečením sa v roku 1652 uskutočnila jej exhumácia a jej telo bolo uznané za neporušené. Jej neporušené telo bolo uložené v toskánskej Lucce, v chráme San Frediano, kde sú pochovaní aj sv. Fridián a Richard z Wessexu a zároveň sa Lucca stala aj mestom sv. Gemmy Galgani.
Svätá Zita, prosím, oroduj za nás.
