Svätý František Marto
Vizionár z Fatimy.
Narodil sa 11. 6. 1908 do početnejšej rodiny a spoločne so svojou mladšou sestričkou Hyacintou bol neskôr blahorečený a kanonizovaný. Odvtedy majú spoločnú pamiatku (20. 2.) v deň, keď zomrela Hyacinta a spolu sa v nebi stretli.
Svojej sestre sa František podobal len črtami v tvári a úsilím o cnosť z lásky k Ježišovi a Márii. Nebol náladový a živý ako ona, naopak mal miernu a povoľnú povahu. Keď pri detských hrách vyhral a niekto mu to chcel uprieť, povolil bez odporu so slovami: „Myslíš, že si vyhral ty? Nuž, dobre! Mne na tom nezáleží!“ Inokedy bol okradnutý o vreckovku s obrazom Panny Márie, ktorú predtým deťom ukazoval. Lucia ju potom objavila pri jednom z prítomných chlapcov a začala kvôli nej hádku. František ju však ukončil slovami: „Nechaj ho! Čo mi na tej vreckovke záleží?“
Miloval prírodu, najmä slnko, ktoré ako pastier nazýval lampou nášho Pána a rád obdivoval jeho východ aj západ. S nadšením pozoroval odrazy jeho lúčov v oknách aj v kvapkách vody na stromoch a kríkoch. Keď bol s Hyacintou a Luciou na kopcoch, jeho zábavou bývalo sadnúť si na najvyššiu skalu a hrať im na píšťale. Alebo si často spieval:
„Milujem Boha na nebi, milujem ho aj na zemi; milujem kvety na poli, milujem ovce na horách….“
V roku 1915, teda v siedmich rokoch, mal s mladšou sestričkou aj so sesternicou Luciou prvé zjavenie anjela Mieru, popisované v životopise Hyacinty. On sám len videl, ale nepočul. Slová mu tlmočili dievčatá. Keď sa v modlitbe potom skláňali k zemi, býval prvý, ktorého tá poloha unavovala a nariekal si na bolesti chrbta. Prítomnosť anjela však vo svojich myšlienkach prežíval ešte dlho po zjavení. Aj po svätom prijímaní od anjela veľmi intenzívne vraj cítil, že Boh je v ňom bez toho, aby mu bolo jasné, ako je to možné.
O zjaveniach Panny Márie, ktoré sa týmto deťom dostalo, Lucia v spomienkach uviedla, že ich pozornosť znovu obrátili k nadprirodzenu, ale oveľa miernejšie. Namiesto vyčerpávajúceho pocitu bezmocnosti v Božej prítomnosti, Máriino zjavenie v nich zanechávala pokoj a zdieľanú radosť, ktorá nebránila o udalosti hovoriť. Len o súvislostiach s lúčmi svetla mlčali, k čomu boli aj vnútorne nabádané. Dievčatá vždy Františkovi rozprávali, čo Panna Mária povedala, lebo aj pri týchto zjaveniach videl, ale nepočul. Keď počul o prísľube, že príde do neba, bol šťastný, skrížil ruky na prsiach a zvolal: „Ach, Panna Mária! Budem sa modliť toľko ružencov, koľko budeš chcieť!“ Od tej chvíle sa začal od detí vzďaľovať, ako by sa šiel prechádzať. Keď na neho volali a pýtali sa ho, čo robí, zdvihol ruku a ukázal ruženec. Tak taký bol František, jeden z troch fatimských vizionárov, ktorým sa Panna Mária zjavovala každý mesiac od 13. mája do 13. októbra 1917 na Cova da Iria.
Na jeseň 1918 František ochorel a najradšej mal návštevy Lucie a Hyacinty, pretože im mohol ľahko otvoriť svoje srdce a vyjadriť svoje najhlbšie pocity. Deň pred svojou smrťou si Luciu zavolal a povedal jej, že sa bude spovedať, aby po svätom prijímaní mohol zomrieť. Chcel od nej a od Hyacinty, aby mu pripomenuli, na čo by snáď mohol zabudnúť. O niektorých veciach chcel povedať ešte raz, pretože uvažoval, že Pán by mohol byť ešte smutný kvôli jeho hriechom. A dodal: „keby som nezomrel, nikdy by som to už neurobil.“ Potom zopal ruky a povedal modlitbu: „Ó, môj Ježišu..” A s dojatím očakával šťastný okamih.
So svojou sestrou bol blahorečený pápežom Jánom Pavlom II. a pápežom Františkom boli obaja v deň stého výročia (13. 5. 2017) prvého zjavenia Panny Márie vo Fatime kanonizovaní.
Svätý František Marto, prosím, oroduj za nás.
