Svätý Konrád de Parzham
Stále šťastný a spokojný v Bohu.
Narodil sa 22. 12. 1818 v bavorskom Parzhame do roľníckej rodiny a po Jánovi Evanjelistovi dostal meno Johannes, priezviskom Birndorfer. Pre svoju veľkú zbožnosť mohol výnimočne pristúpiť k 1. svätému prijímaniu už v siedmich rokoch a potom každý deň chodil na svätú omšu. Počas nej rozjímal o utrpení Pána. Duchovným zrakom vnímal obetu krvavého ukrižovania s telesnými aj duševnými bolesťami svojho Spasiteľa.
Rád navštevoval pútnické miesta a bol členom náboženských mládežníckych spolkov. Až do 31 rokov pracoval ako jeho ostatní súrodenci na poliach a preto býva zobrazovaný aj ako oráč. Od 21 rokov chodieval každý týždeň do päť hodín vzdialeného Aigenu za svojím duchovným vodcom Dullingerom, aby sa vyspovedal a prijal jeho rady. Na cestu vstával o jednej v noci, aby stihol svätú omšu o šiestej ráno.
V 31 rokoch sa vzdal obľúbeného hospodárstva a ako brat laik vstúpil do kapucínskeho kláštora sv. Anny v Altöttingu. Prišiel len s ružencom a modlitebnou knižkou. Prísny rehoľný duch mu nerobil problémy, ale predstavoval si, že unikne svetu a bude sa okrem nejakej práce výlučne venovať modlitbe. Jeho predstavení mu však čoskoro zverili službu vrátnika a keďže Altötting bol zároveň obľúbeným mariánskym pútnickým miestom Bavorska, pri kláštorných vrátach sa denne vystriedali stovky ľudí.
V roku 1852 vrátnik Ján zložil rehoľné sľuby a prijal meno Konrád. Jeho osobu vystihol Pius XI. pri jeho svätorečení slovami: „V ňom žiari čistota a pokora, láska k Bohu a k blížnemu, vernosť povinnostiam.“ Pôvodne zdržanlivý vidiecky mládenec slúžil ako láskavý, obetavý a trpezlivý vrátnik 18 hodín denne. Pri bráne bol pre každého, či to bol pútnik alebo tulák, žobrák, človek hľadajúci radu a duchovnú útechu, ochotne vyhovel každej prosbe. Zabezpečoval spovedníkov, zaisťoval nocľah pre cestujúcich kňazov a mal mnoho ďalších poverení. S veľkou láskou rozdával chlieb deťom a často sa sám vzdal svojho jedla a dal ho hladným. Nazývali ho otcom chudobných a neskôr aj vrátnikom Panny Márie. Sám zostal po celý život dokonale chudobný a slovo „moje“ vôbec nepoužíval. Najradšej mal roztrhané topánky a starý habit a nikdy sa nesťažoval.
Svojej sestre raz napísal: „Mne sa darí vždy dobre. Som stále šťastný a spokojný v Bohu. Prijímam všetko s vďakou od milého nebeského Otca, či bolesti alebo radosti. On predsa vie, čo je pre nás lepšie.“
K jeho najväčším radostiam patrila Eucharistia. Svojou úctou si vyslúžil každodenné sväté prijímanie, ktoré vtedy nebolo zvykom, ale privilégiom. Miloval malú celu sv. Alexia, v ktorej sa mohol modliť s pohľadom cez otvor priamo na hlavný oltár susedného kostola. A mával potrebu modliť sa dlho do noci.
Asi v 74 rokoch, vyčerpaný činnosťou a oslabený mnohými chorobami, ktoré nikdy nebral vážne, oznámil tri dni pred svojou smrťou predstavenému: „Teraz už nemôžem.“ Zomrel s povesťou svätosti, ktorú dosiahol službou vrátnika.
Pápež Pius XI. ho 15. 6. 1930 blahorečil a 20. 5. 1934 kanonizoval. Koncom päťdesiatych rokov boli Konrádove ostatky uložené do striebornej schránky pod oltár kláštorného kostola brata Konráda.
Svätý Konrád de Parzham, prosím, oroduj za nás.
