Svätý Andrej Bobola
Mučeník nesmierneho utrpenia.
Narodil sa roku 1592 v Palatínate v sandomierskom vojvodstve v Malopoľsku. Pochádzal z rodu českých rytierov Bobolovcov. Otec Krištof dbal na posvätný odkaz viery svojich predkov. Ondrej vynikal v štúdiách a v cnostiach. V devätnástich rokoch sa rozhodol zasvätiť Bohu a blížnym v Spoločnosti Ježišovej. Dňa 10. 8. 1611 prijal rehoľný habit sv. Ignáca v meste litovského veľkokniežatstva vo Vilniuse, v kolégiu, ktoré rok predtým po požiari znovu vybudoval jeho strýko, tiež Ondrej Bobola. Noviciát prežíval mladý Ondrej s veľkou poslušnosťou a pokorou, v cvičení sa v sebaovládaní a s vrúcnou láskou k Bohu. Po dvoch rokoch zložil jednoduché rehoľné sľuby a potom dva roky študoval filozofiu. Počas troch rokov vyučoval aj na rehoľných latinských školách na Ukrajine. Štyri roky potom študoval teológiu vo Vilniuse a v roku 1622 prijal kňazské svätenie.
Od roku 1624 bol kazateľom a spovedníkom v chráme sv. Kazimíra vo Vilniuse. Popritom viedol aj Mariánsku družinu študentov. Horlivou činnosťou získal mnohých pravoslávnych pre katolícku vieru. Navštevoval chorých a konal aj skutky telesného milosrdenstva. Osvedčil sa najmä počas morových epidémií v rokoch 1625, 1630 a 1633, keď chodil takmer od domu k domu a pomáhal tým, ktorých ich blízki zo strachu opustili. Napriek horlivosti v tejto samaritánskej službe sa nenakazil, hoci jeho osem bratov pri tejto službe zomrelo. Po zložení slávnostných sľubov v roku 1633 ho predstavený rehoľného domu poslal do bieloruského mesta Bobrujsk v minskom kraji. Bol milovaný ako otec a pôsobil ako horlivý a neúnavný misionár, ktorý v posledných dvadsiatich rokoch prechádzal celé územie Litvy a Bieloruska. Medzitým bol preložený do Piňska. Žil asketicky a s veľkým úspechom. Mal zvučný hlas a bol nadaný rečník s výbornou pamäťou. Mal dostatok trpezlivosti a značnú vytrvalosť. Často nocoval pod holým nebom. Jeho najväčšími odporcami boli nesjednotení popovia, prezývali ho „dušechvatom“ a podnecovali proti nemu nenávisť.
Litva a Bielorusko vtedy prežívali veľmi búrlivé obdobie svojich dejín. Išlo najmä o neúprosný boj proti tzv. uniatom (veriacim zjednoteným s Rímom), ktorí boli označovaní za zradcov. Zároveň sa na viacerých miestach bojovalo a Rusi s Tatármi porazili poľské vojsko. Vzbúrení kozáci pod vedením Bohdana Chmeľnického veľmi zhoršili situáciu, zaplavili Bielorusko a kruto sužovali katolíkov, zameriavajúc sa na všetkých uniatov. Mnoho kňazov, rehoľníkov i jednoduchých veriacich im padlo za obeť. Kozáci, ktorí sa dopočuli o horlivom jezuitovi, ho začali hľadať.
Ondrej sa 16. 5. 1657 po odslúžení svätej omše v Poradylne neďaleko Piňska dozvedel, že ho kozáci hľadajú. Katolíci mu poskytli voz, na ktorom sa so spolubratom snažil ujsť. Pri dvore Mohylny zbadal vozič blížiacich sa kozákov, zoskočil z voza a utiekol do lesa. Ondrej, vedomý si nebezpečenstva, zostúpil z voza, pokľakol a v modlitbe sa odovzdal do Božej vôle. Kozáci, ktorí sa prirútili, ho zrazili na zem. Ondrej, vidiac svoju situáciu, prosil za svojho sprievodcu, ktorého potom prepustili na slobodu. Kozáci, radujúc sa, že ulovili „lovca duší“, sa na ňom kruto vyvŕšili. Najprv Ondreja dovliekli k blízkemu stromu, kde ho do krvi zbičovali. Potom ho za krk priviazali povrazom ku dvom koňom a hnali ho do Janova. Tam sa ním pochválili svojmu veliteľovi. Ten ho nútil k odpadnutiu od katolíckej Cirkvi a hrozil mu smrťou. Ondrej so značnou statočnosťou žiadal kozáka, aby zanechal rozkol a vrátil sa do Cirkvi. Ten sa rozčúlil a začal sekať mečom do Ondreja, až sa zaliaty krvou zrútil na zem. Potom mu dýkou vypichol oko. Druhý kozák misionárovi vyrazil niekoľko zubov.
Potom ho dovliekli do mäsiarskeho krámu, vyzliekli ho a na ďalšie mučenie ho priviazali na stôl. Pri pálení smolnými fakľami na prsiach ho nútili zriecť sa katolíckej viery. Kým sa modlil za svojich mučiteľov, odrali mu nožom temeno, dlane i prsty, aby vraj dostal lepšie pomazanie. Vyrazili mu ďalšie zuby a odrezali nos i uši. Potom mu ešte vytrhli jazyk, niektoré pramene uvádzajú aj odrezanie pier a zrezanie kože zo chrbta. Nato ho zložili zo stola a v blate ho vliekli na smetisko.
Niekoľko odvážnych katolíkov sa po odchode kozákov ponáhľalo k umierajúcemu, veliteľ to však zbadal, vrátil sa k nemu a šabľou mu rozťal hlavu. Mučenícke telo uložili veriaci najskôr vo farskom chráme v Janove a neskôr ho odovzdali jezuitom z Piňska. V roku 1808 boli jeho ostatky nájdené neporušené a prenesené do Polocka, kde ich uložili do sklenenej rakvy. V roku 1853 bol blahorečený Piom IX. Roku 1922 jeho telo zabavili vojaci Červenej armády pre prírodovedné múzeum v Moskve. V roku 1924 bolo vyžiadané pápežom Piom XI. prostredníctvom dvoch členov pápežskej komisie pre pomoc hladujúcim v Rusku. A keď tento pápež v apríli 1938 Ondreja kanonizoval, jeho telo bolo z Ríma prevezené do Poľska. Počas Varšavského povstania bolo údajne svätcovo telo prenášané podzemnými kanálmi z obáv pred zneuctením.
Svätý Ondrej Bobola, prosím, oroduj za nás.
