Svätá Veronika Giuliani
Stigmatizovaná Veronika.
Narodila sa 27. decembra 1660 v Mercatello v strednom Taliansku v rodine skromných pomerov. Bola najmladšia zo siedmich detí a pri krste dostala meno Uršuľa. V detstve bola tvrdohlavá a prchká, no zároveň veľmi skoro začala žiť s vedomím Božej prítomnosti. Už ako trojročná sa rozprávala s Ježišom a Pannou Máriou. Snažila sa o zbožnosť a často sa modlila: „Najmilší Ježišu, milujem ťa! Pouč ma, čo mám robiť?“ Takto rástla vo svojom duchovnom živote. V šiestich rokoch rada počúvala čítanie o svätých, najmä o sv. Ruženke Limskej, a v jej srdci sa prehlbovala túžba napodobňovať ich príklad.
Dňa 28. apríla 1667 jej zomrela matka Benedikta. V tom istom roku prijala so sestrou Louisou sviatosť birmovania. Prvé sväté prijímanie prijala až ako deväťročná, 2. februára 1670 v Palaisance, kde žila s otcom Františkom viac než dva roky, pretože tam dostal prácu na finančnom úrade. Ako jedenásťročná sa vrátila do Mercatella a o jej výchovu sa staral strýko. V tom čase začala Uršuľa s vnútornou modlitbou a neskôr uvažovala o rehoľnom povolaní, o ktoré musela okolo pätnástich rokov bojovať, pretože otec ju chcel vydať.
V roku 1677 dosiahla svoje. Dňa 17. júla bola prijatá do rehole klarisiek kapucínok v Città di Castello, 23. októbra natrvalo opustila otcov dom a 28. októbra mala obliečku, pri ktorej prijala nové meno Veronika. Zažila prvé vytrženie mysle a čoskoro prežívala vnútorné skúšky i odpor okolia. Po roku, na sviatok Všetkých svätých, zložila rehoľné sľuby. Potom zakúsila vnútorné vytrženia objatia od Ukrižovaného.
V kláštore žila ako pokorná služobnica so snahou slúžiť všetkým sestrám a túžila sa pripodobniť ukrižovanému Kristovi. Na Veľký piatok roku 1681 jej Ježiš položil na hlavu tŕňovú korunu a ona prijala úlohu byť prostredníčkou medzi Bohom a hriešnikmi. Od roku 1683, približne sedem rokov, v nej rástla túžba po utrpení, konala asketické skutky a v srdci niesla a cítila ťarchu Kristovho kríža až po jeho povýšenie.
Koncom mája 1685 zomrel jej otec. Ako dvadsaťsedemročnú ju zvolili za novicmajsterku, prvý úrad vykonávala do septembra 1691. V roku 1693 začala svojmu spovedníkovi o. Bastianellimu zverovať slová o svojich mimoriadnych milostiach. Na jeho podnet začala 12. decembra písať duchovný denník, v ktorom opisovala svoje utrpenia, modlitby, stavy malomyseľnosti, radosti a hlboké mystické myšlienky. Počas ďalších rokov vzniklo dielo o 44 zväzkoch.
V nasledujúcom roku na Veľkú noc prežila mystický sobáš s Ježišom a 3. mája mala videnie tajomného kalicha trpkostí. Od októbra bola opäť novicmajsterkou. Ďalší rok, 20. marca, ju Pán Ježiš požiadal o trojročný prísny pôst. Povolenie žiť len o chlebe a vode dostala na sviatok narodenia Panny Márie. Na Božie narodenie roku 1696 prijala zranenie srdca šípom a rana jej často krvácala. Pred vyvrcholením pôstneho obdobia vykonala mimoriadnu generálnu spoveď za prítomnosti nebeského dvora a na Veľký piatok prijala stigmy. O dva dni neskôr, ako sama vyjadrila, prežila „pravý sobáš“ so svojím Božským Ženíchom. 2. mája potom „milujúce srdce“ nahradilo „zranené srdce“ a 16. mája zložila do Ježišových rúk večné sľuby.
Následne na ňu abatyša podala žalobu Svätej inkvizícii. Ježiš ju upozornil, aby sa pripravila na veľké súženie, a v nasledujúcom mesiaci jej dal okúsiť tekutinu vytekajúcu z rany v jeho srdci.
Začal sa rok 1698. V marci bola Veronika proti Božej vôli vylúčená z volebnej kapituly komunity a zosadená z úradu novicmajsterky. Na cirkevný príkaz ju podrobovali najťažším skúškam, vyšetrovali ju a všetci s ňou zaobchádzali ako s podvodníčkou. Jej rany sa nedali ukryť.
V apríli 1699 jej boli chrasty po stigmatách na rukách a nohách odstránené a od 23. júna bola päťdesiat dní nútená pobývať na ošetrovni v odlúčení od sestier. Bol jej zakázaný vstup do hovorne aj písanie listov, s výnimkou spovedníkovi.
Ježiš ju v nasledujúcom roku pozval do ešte väčšej askézy a ona sa stala žiačkou Panny Márie. Svoju pozornosť obracala na vnútorné očisťovanie. O rok neskôr prežila pocit, že čoskoro zomrie. Jej život však pokračoval pre utrpenie, ktoré prijímala s veľkou láskou. Prebodnutie piatimi šípmi do srdca prežila od 8. do 12. decembra 1702 a na Štedrý deň dostala meno „Veronika od Ježiša a Márie“. 6. februára sa jej vtlačili do srdca nástroje umučenia. Začiatkom júna bola opäť ustanovená za novicmajsterku, no ďalší mesiac Sväté ofícium sprísnilo svoje opatrenia.
Nasledujúci rok v auguste a októbri prežila ťažké ochorenie. V ďalších rokoch zažila jednotu s Máriiným a Ježišovým Srdcom. Skrze ruky Panny Márie sa odovzdala Ježišovi. Prežila sedem mečov Máriiných bolestí. Do srdca jej bola vtlačená pečať s neskôr zjaveným heslom: „Prameň milosti“. V januári 1712 jej bol ponúknutý kalich plný Ježišovej Krvi a druhý plný sĺz Panny Márie, tiež jej Matka Božia určila druhého strážneho anjela.
Dva mesiace roku 1714 bola pod dohľadom o. Cerivelliho, prežila mimoriadne obnovenie Umučenia a vo videní navštívila Loreto. Potom sa jej dostalo mystického spojenia s Máriou.
V marci 1716 Sväté ofícium odvolalo zákaz jej hlasovacieho práva v kláštore a už 5. apríla bola zvolená za abatyšu. Pod jej vedením sa uskutočnila stavba nového kláštorného krídla a v ďalšom roku vznikol v kaplnke požiar, ktorý bol uhasený zásahom Panny Márie.
Potom bol na vizitácii generálny predstavený kapucínov. V apríli 1719 bolo opäť potvrdené jej postavenie abatyše a rozšírené jej meno. Po viac ako roku, v auguste, začala písať, čo jej diktovala Panna Mária. Na prvé miesto kládla poslušnosť. Ešte dvakrát bola potvrdená vo funkcii abatyše. Dostala tiež utvrdenie v milosti. Po 19 rokoch jej 17. septembra 1726 stigmy naposledy krvácali. V nasledujúcom roku 6. júna ochrnula a po 33 dňoch za úsvitu naposledy vydýchla.
Táto vyvolená Božia dcéra bola neskôr nazvaná „výnimočnou učiteľkou náuky o zmierení“. Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež Pius VII. 17. júna 1804 a pápež Gregor XVI. ju 26. mája 1839 svätorečil.
Svätá Veronika Giuliani, prosím, oroduj za nás.
