Nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa neba i zeme

Kráľom navždy.

Hoci titul Kráľ patrí Ježišovi odjakživa ako večnému Božiemu Synovi, ako samostatný liturgický sviatok bol do cirkevného kalendára zaradený pomerne neskoro. Ustanovil ho pápež Pius XI. v roku 1925 encyklikou Quas primas. Bolo to v období, keď sa svet spamätával z hrôz prvej svetovej vojny a v spoločnosti začal nebezpečne narastať sekularizmus i nacionalizmus. Ľudia a celé národy sa postupne odvracali od Boha a hľadali spásu v politických vodcoch či ideológiách. Pápež chcel týmto novým sviatkom celému svetu pripomenúť zásadnú pravdu, že jediným zvrchovaným Pánom nad dejinami, národmi i ľudským svedomím je práve Ježiš Kristus.
Jeho kráľovstvo je však radikálne odlišné od všetkých svetských monarchií a politických systémov. Keď Ježiš stál pred Pilátom, jasne vyhlásil, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. Tým nedefinoval jeho umiestnenie, akoby patrilo len do neba, ale hovoril o pôvode a spôsobe svojej vlády. Jeho moc nepochádza zo zbraní, násilia ani ľudských intríg.

Podľa cirkevnej náuky je jeho ríša kráľovstvom pravdy a života, kráľovstvom svätosti a milosti a napokon kráľovstvom spravodlivosti, lásky a pokoja. Je to vláda, ktorá prináša poriadok priamo do ľudského srdca.
Kým pozemskí králi nastupujú na trón v lesku a sláve, Kristus Kráľ bol najviac vyvýšený na dreve kríža. Jeho korunou nebolo zlato a drahokamy, ale tŕnie, a jeho žezlom sa stala obyčajná trstina. Práve v tomto momente zdanlivej bezmocnosti sa najjasnejšie ukázala jeho skutočná moc, moc obetavej lásky, ktorá sa dáva za svojich poddaných. On je Kráľom, ktorý neprišiel, aby sa mu slúžilo, ale aby on sám slúžil a dal svoj život ako výkupné za mnohých.
V liturgickom kalendári sa tento sviatok slávi symbolicky vždy v poslednú nedeľu cirkevného roka. Má to hlboký význam, pretože Ježiš Kristus je začiatok i koniec, Alfa i Omega. Všetok čas a celé ľudské dejiny smerujú k nemu.

Slávnosť nám pripomína, že na konci čias, keď pominú všetky pozemské vlády a režimy, ostane stáť len jeden trón a na ňom Baránok, ktorý bol zabitý, ale žije naveky.
Uznať Krista za Kráľa preto nie je len vonkajší liturgický úkon, ale vnútorný postoj. Znamená to dovoliť mu vládnuť v našom rozume, aby sme verili jeho pravde, v našej vôli, aby sme sa stotožnili s jeho prikázaniami, a v našom srdci, aby sme ho milovali nadovšetko ostatné. Ježiš je Kráľom sŕdc, ktorý si nevynucuje poslušnosť silou, ale ticho klope na dvere a čaká, kto mu dobrovoľne otvorí, aby mohol vstúpiť a kraľovať svojím pokojom.

Pane Ježišu, prosím, zmiluj sa nad nami.