Svätý Jozafát

Uchvatiteľ duší.

Narodil sa okolo roku 1580, alebo o niečo neskôr, vo Volodymyri (Volodymyr-Volynskyi) na Volyni, v dnešnej západnej Ukrajine, necelých 15 km od hranice s Poľskom. Rodičia, schudobnený šľachtic a prosperujúci obchodník Gabriel a Marina, boli pravoslávneho vyznania a pri svätom krste dali synovi meno Ján. Prvé vzdelanie získal doma, neskôr (asi v roku 1596) ho otec poslal učiť sa do Vilna (Vilniusu) s úmyslom urobiť z neho obchodníka. V tom čase sa tam bojovalo proti zjednoteniu s katolíkmi, lebo na synode v litovskom Brest-Litovsku vznikla únia s rímskym apoštolským stolcom. Ján vo Vilne navštevoval gréckokatolícky chrám a pripojil sa k únii.
Bol človekom modlitby a obchodnícka profesia ho nepriťahovala. V roku 1604 vstúpil do baziliánskeho kláštora Najsvätejšej Trojice vo Vilne a prijal rehoľné meno Jozafát. Roku 1609 bol vysvätený za kňaza a v roku 1613 sa stal igumenom (predstaveným kláštora) v Betynji. V ďalšom roku bol ustanovený za archimandritu (vyššieho rehoľného predstaveného) vo Vilne, lebo vynikal mimoriadnym nadaním, nábožným životom i aktivitou v literárnej činnosti. Modlitbami a kajúcimi skutkami chcel vyprosiť zjednotenie s odlúčenými bratmi. Jeho kázne mali za následok mnoho obrátení, preto ho začali nazývať „lupič duší“ alebo „uchvatiteľ duší“, pre niektorých „bič na rozkolníkov“.
Po smrti polockého arcibiskupa Brolnického v roku 1618 bol Jozafát povolaný za jeho nástupcu a dva roky nato rozkolníci ustanovili Meletija Smotrického za vzdorobiskupa. Jozafát chodil medzi ľud, Božím slovom poučoval i napomínal, písal, šíril literatúru, prejavoval lásku. Mnoho nepriateľov však zostávalo zatvrdnutých. Mnohým kňazom chýbala po duchovnej i mravnej stránke patričná úroveň. Šľachta podporovala rozkol, ktorý jej umožňoval zmocňovať sa majetku chrámov a kláštorov. Bezočivo sa vraj miešala aj do záležitostí týkajúcich sa manželstva.
Jozafát popri horlivej pastorácii zaväzoval duchovných k návštevám synodálnych porád. Vydal tlačou 48 synodálnych pravidiel so smernicami pre život a pôsobenie duchovenstva. Ďalej vydal spis „Obrana únie“, ktorým sa snažil viesť čitateľov k jednote. Zachovával prísnu rehoľnú chudobu a svoje príjmy rozdával chudobným. Snažil sa obnovovať spustnuté svätyne, kláštory i cirkevné ústavy. Jeho dennými modlitbami boli obety za jednotu, za zjednotenie cirkví.
Pravoslávni, potom ako si zvolili do svojho čela Meletija Smotrického, viedli systematický boj proti zjednoteniu s Rímom za pomoci Kozákov. Tým sa ich útoky stávali hroznejšími. Jozafáta jeho povolanie a zodpovednosť za duše priviedli do bieloruského Vitebska, tam, kde rozkolníci najviac vyčíňali. S ochotou k akejkoľvek obeti tu vyšiel pred dom, na ktorý nepriatelia zaútočili. Tí údajne predtým zneužili tuláka Eliáša, aby vyprovokovali biskupových služobníkov a tak si zdôvodnili útok. Išlo im predovšetkým o smrť biskupa, ktorého zabili ranou sekerou do hlavy. Zároveň ho pobodali oštepmi a jeho mŕtve, zohavené telo potom hodili do rieky Dviny.
Veriaci vylovili telo asi piaty deň a pochovali ho v Polocku. Smotrický, pokladaný za hlavného aktéra zločinu, utiekol do Grécka, ale sužovaný výčitkami svedomia sa vraj vrátil a v roku 1627 sa zmieril so zjednotenou cirkvou.
Roku 1705 boli pozostatky Jozafáta Kuncewicza prenesené do Biale a od roku 1949 sú uložené vo Svätopeterskej bazilike.
Blahorečený bol 16. 5. 1643 pápežom Urbanom VIII. a kanonizovaný (vyhlásený za svätého) 29. 6. 1867 pápežom Piom IX.

Svätý Jozafát, prosím, oroduj za nás.