Svätý Jozef Moscati
Lekár tela i duše.
Pochádza z Beneventa v Taliansku. Narodil sa 25. 7. 1880 zbožnému Františkovi, ktorý bol predsedom miestneho súdu, a Ružene de Luca. Títo manželia mali 9 detí, Jozef bol siedmy. Pravidelná spoločná modlitba bola v rodine samozrejmosťou. Jozef mal od detstva rád chvíle modlitby, duchovného čítania a rád zo svojho vreckového rozdával almužny. Keď mu otec ukazoval nemocnicu nevyliečiteľne chorých, myslel pritom, ako neskôr uviedol, na pominuteľnosť všetkých vecí. Od mladosti chodieval denne na sväté prijímanie. Neskôr hovorieval: „Kto prijíma denne sv. prijímanie, má ohromnú silu a dokáže prekonať utrpenie života i pokušenia.“ Bol pokojnej, vyrovnanej povahy a v mladosti prejavoval na svoj vek veľkú múdrosť. Na gymnáziu pri štúdiu vynakladal značné úsilie prenikať k podstate látky, to bolo aj základom jeho neskoršieho vedeckého myslenia.
Po maturite, už v 17 rokoch, začal študovať lekársku fakultu v Neapole a v decembri toho istého roku mu zomrel otec. Už keď sa rozhodoval pre štúdium lekárstva, plánoval apoštolát medzi lekármi a chorými. K chorým cítil príklon už od detstva a neskôr chápal povolanie lekára ako alternatívu kňazského povolania, ako službu potrebným, ktorí trpia a tým aj Bohu. Svojím pohľadom sa pri štúdiách kamarátom netajil. Lekársky diplom s najlepšími výsledkami dostal v r. 1903. V nasledujúcom roku mu zomrel jeho brat Albert. V roku 1906 pri erupcii Vezuvu obetavo zachraňoval zranených a chorých pri evakuácii z budovy, ktorá sa bezprostredne potom, čo ju s posledným opustil, zrútila.
V nemocnici sa Jozef osvedčil ako veľmi dobrý lekár, bol vynikajúcim diagnostikom a v jeho záujme bola starostlivosť o celého človeka, nielen o telo, ale aj o dušu. V roku 1908 bol menovaný asistentom, o tri roky neskôr adjunktom, stal sa vedúcim oddelenia pre nevyliečiteľne chorých. Pomerne skoro začal tiež prednášať na klinike a z odboru lekárstva napísal 32 kníh. Jeho vedecké práce udivujú nielen odbornosťou, ale aj krásnym slohom a vyjadrovacím jazykom. Navyše sú preniknuté aj náboženským obsahom a sú v nich známky apoštolského pôsobenia. Ako profesor patologickej anatómie vykonával výskum na poli biochémie. Tam, kde jeden z profesorov dal nápis: „Tú je miesto, kde smrť pomáha životu.“ Jozef Moscati pridal kríž a nápis: „Smrť, ja som ťa premohol.“
Jeho úžasné vedecké myslenie bolo rovnako ľudské aj náboženské. Pokrok vedel spájať s tým, čo bolo už známe a nemá sa zabúdať. Snáď vďaka jeho vzťahu k Eucharistii zostával cez všetky svoje postavenia a hodnotenia pokorným a otvoreným ku všetkým pacientom. Cez pracovné zaťaženie sa zúčastnil denne svätej omše a tiež sa modlil ruženec. Mimo práce v nemocnici mal osobnú ordináciu a ráno chodil aj do chudobných štvrtí Neapola. Nejednalo sa asi len o jedinú ťažko chorú, ktorej poradil najskôr povolať kňaza, pretože najskôr treba myslieť na spásu duše, potom na zdravie tela. Hoci lekár tela a vedec, dušu mal za dôležitejšie ako telo a potom ošetroval až do úplného uzdravenia.
Mnohé rodiny navštevoval bezplatne a rovnako tak liečil v sirotinci v Pompejach. Veľkú časť príjmov vynaložil na liečenie svojich bezplatných pacientov, najchudobnejším zastrkával ďalšie peniaze pod prestieradlo. Mohol žiť v luxuse, ale odmietal si kúpiť aj vlastný dom s odôvodnením, že z lásky k Bohu sa musí zriecť zbytočných výhod. Všetku svoju nádej vkladal v Krista a hovoril: „Odchodom do neba sa skončia všetky problémy. Máme nádej ísť tam rýchlo. Ježiš je našou nádejou. Vložme do Ježiša celý náš život a dosiahneme tým nebo.“
Jozef bol trpezlivý a pre chorých bol povzbudzujúcim anjelom. Upozorňoval na hodnotu utrpenia. A kde veda nemohla nič robiť, to otvorene priznal a vyzval na modlitbu a na dôveru Pánovi, ktorý môže vyliečiť aj vtedy. K vlastnostiam, ktorými žil, patrilo priateľstvo a pravda. Mimoriadnu starostlivosť venoval tým, ktorí sa vracali z vojny. V rokoch 1915 – 1918 bol riaditeľom vojenskej nemocnice. V tom čase prednášal fyziologickú chémiu a potom klinickú chémiu.
V roku 1922 sa stal docentom na klinike všeobecného lekárstva. Nasledujúceho roku sa zúčastnil medzinárodného kongresu v Edinburghu a zároveň navštívil mimo Neapolu aj Rím, Londýn, Paríž a vykonal púť do Lúrd. Rok pred smrťou sa u neho objavili veľké bolesti hlavy a rakovina. Hovoril: „Trasiem sa ako pružina, ale veľmi dúfam v modlitbu a sebaovládanie.“ Vo veku 47 rokov zomrel náhle, vraj následkom výronu krvi, a v posledných slovách sa obracal na Boha, ktorému sa úplne odovzdal. Blahorečený bol v roku 1975 a v roku 1987 Jánom Pavlom II. vyhlásený za svätého.
Svätý Jozef Moscati, prosím, oroduj za nás.
