Svätá Anna Schäfferová
Obeta za hriešnikov.
Narodila sa 18. 2. 1882 v Mindelstettene v Bavorsku v rodine chudobného stolára ako tretie zo šiestich detí. Anna vyrastala ako zdravé a napriek chudobe veľmi spokojné veriace dievča. V škole patrila medzi najlepšie žiačky. Bola pritom tichá a skromná. Podľa tradície odišla v 13 rokoch do služby, pretože už v nej rástla túžba stať sa misionárkou a na to potrebovala mať veno, na ktoré si chcela zarobiť. Nasledujúceho roka však zomrel jej otec a rodina sa dostávala do núdze. Po otcovej smrti odišla slúžiť do vzdialeného Landshutu.
Až v 16 rokoch (1898) prijala prvé sväté prijímanie a vtedy prežila aj prvý mystický zážitok. Bola pritom oslovená Ježišom a dostala poznanie, že prejde dlhým utrpením. Zo začiatku mala prirodzený strach, najmä keď ešte toho istého roku, po zasvätení Panne Márii, sa od nej dozvedela, že začne trpieť skôr než dovŕši 20 rokov. Všetko to súviselo s prípravou jej srdca, ktoré túžilo žiť v službe Pánovi.
Pokračovala vo svojej práci v službe. Keď 14. 2. 1901 prala prádlo, vyčnievala zo steny rúra od kotla. Pri oprave využila vysoký výčnelok zo steny nad kotlom, z ktorého skĺzla do vriacej mydlovej vody. Pomocou konského záprahu bola dopravená do nemocnice, kde si s takýmito popáleninami ešte nevedeli rady a odstraňovali jej čiastočne kožu kvôli zápalu. Navyše mala vážny problém so žalúdočným vredom a očakávalo sa, že príde o život. Po štyroch mesiacoch ju prepustili, ale neskôr podstúpila ďalšie operácie na klinike v Erlangene. Spodné časti nôh boli kvôli náhlemu rastu zlomené a po 30 operáciách zostala natrvalo doma na lôžku s neustupujúcimi bolesťami, od ktorých necítila ani chvíľu úľavu.
Po počiatočných ťažkostiach a neprijímaní ťažkého utrpenia namiesto práce misionárky prijala skutočnosť, že Božie plány sú iné než ľudské. Nielenže sa zmierila so situáciou, ale prijímala ju s rastúcou radosťou ako Božiu vôľu, hoci sa pôvodne proti nej búrila. Sama napísala: „Myslím, že moja posteľ je Božia vôľa! A všetku bolesť, ktorú mi bude dovolené na nej trpieť, prijímam s ochotou a radosťou. Mám nádej, že Božia vôľa a moja bieda vytvoria jednotu.“ Naučila sa za utrpenie ďakovať a v ňom chváliť Boha. O zmene svojho postoja k trvalej situácii svedčia jej slová: „Visieť neustále na kríži s Ježišom, mojím dobrým Spasiteľom, to je šťastie! Milovať, trpieť a zomrieť, kedy a ako chce Boh, to je moja túžba! Ó Ježišu, zomrieť a teba uvidieť, aké je to šťastie, ktoré ma čaká! To je moja nádej!“ Vysvetlenie tejto nepochopiteľnej zmeny napísala neskôr v slovách: „Nikdy nepochopíme vlastné utrpenie, ak nebudeme kontemplovať Ježišovo utrpenie a nepokúsime sa mu porozumieť.“
Pri čítaní životopisu Anny Schäfferovej sa môže niekto spýtať, ako „spravodlivý“ Boh si môže priať, aby dobrý človek trpel. Tento človek však dobre nevníma tento príbeh, v ktorom hrá hlavnú úlohu láska.
Boh sa prijatím ľudského tela a našich hriechov vo svojej láske stotožnil s nami tak, že pre naše viny, aby nás zachránil pred utrpením večného zatratenia, podstúpil najkrutšie muky na kríži. Mnohým ľuďom to nestačí, ale Boh ich neprestáva milovať. Preto sú mu potešením duše, ktoré sa stotožňujú s jeho láskou a obetujú sa ako on za druhých. Takýchto môže obdarovať nevysloviteľným šťastím, že utrpenie, ktoré prežili, sa im vedľa neho javí ako nič. K stavu, v ktorom človek za všetko Bohu ďakuje, je potrebné dozrieť. Rásť od sebeckého ja, s ktorým sa rodíme, k bezbrehej láske je proces, ktorý niečo potrebuje.
Anna dosiahla to, čo 7. 2. 1920 napísala svojej kamarátke: „S každým dňom vo mne rastie túžba prijímať nové utrpenie za obrátenie duší.“ Toto stotožnenie sa s túžbou Spasiteľa po záchrane každého, za koho prelial všetku svoju krv, je u Anny Schäfferovej asi dostatočným vysvetlením a odôvodnením, prečo prežívala toľké utrpenie.
Každý z nás sme súčasťou Cirkvi. Anna tiež svojej kamarátke v citovanom liste napísala, že pri každom svätom prijímaní prosí Spasiteľa za Cirkev a modlí sa za jej pastierov, aby ich ochránil a prijal jej muky ako zmierenie.
Vráťme sa v jej životopise ešte trochu späť, k jeseni roku 1910. Anna Schäfferová patrila do tretieho rádu sv. Františka a počas jeho sviatku ho videla v mystickej vízii a po ňom v záplave svetla videla Spasiteľa, ktorý ju utvrdil, že jej obete ako zmierenie prijíma a povedal: „Zajtra, v čase svätého prijímania, pocítiš utrpenie môjho umučenia, ktorým som ťa vykúpil. Trp, obetuj a konaj zmierenie v skrytosti.“
Na druhý deň, 5. 10., keď kňaz držal pred ňou svätú hostiu so slovami „Domine, non sum dignus…“ („Pane, nezaslúžim si, aby si prišiel ku mne, ale povedz iba slovo…“), Anna videla z hostie vychádzať päť lúčov, ktoré prešli cez jej ruky, nohy a srdce a zanechali nespútateľnú bolesť. S prijatím Kristovho Tela cítila nesmierny žiar. Takto opísala prijatie stigiem, o ktorých vedel kňaz Karel Rieger, ktorý jej denne nosil eucharistiu, aj matka, ale ostatným sa ich Anna snažila utajiť. Preto tiež prosila Ježiša, aby stigmy neboli viditeľné a nikto nevyvolával senzáciu a aby radšej viac trpela.
Po prijatí stigiem jej láska k blížnym vzrástla s myšlienkou apoštolátu formou korešpondencie. Cez listy radila ľuďom, dodávala im útechu a posilňovala ich vieru. Písala si najmä s ľuďmi, ktorí boli kvôli chorobe alebo úrazu pripútaní k lôžku. Patrili medzi nich aj Rakúšania, Švajčiari a Američania. Okrem pera bola jej ďalším pracovným nástrojom ihla, ktorou vyšívala, aby si privyrábala na nevyhnutné životné potreby. Pero a ihlu, spolu s utrpením, nazývala svojimi kľúčmi od neba.
Zdravotný stav sa Anne výrazne zhoršil koncom apríla 1923 v súvislosti s ochorením miechy a začínajúcim rakovinovým ochorením. Došlo k úplnému ochrnutiu končatín (spastickej paralýze), ktoré sprevádzali silné kŕče. Viac ako mesiac pred smrťou postihla Annu mozgová príhoda, ktorá jej zabránila hovoriť a ovplyvnila aj zrak. Spadla z lôžka a utrpela poranenie mozgu. Zomrela vo veku 43 rokov.
Pápež Ján Pavol II. v roku 1995 vydal dekrét o jej hrdinských cnostiach a 7. 3. 1999 ju v Ríme slávnostne blahorečil. Kanonizovaná bola v Ríme 21. 10. 2012 pápežom Benediktom XVI.
Svätá Anna Schäfferová, prosím, oroduj za nás.
