Svätý Hugo

Pokora nadovšetko.

Narodil sa okolo roku 1168 v Castellazzo Bormida pri Alessandrii v Taliansku. Stal sa rytierom Rádu sv. Jána z Jeruzalema, ktorý založil blahoslavený Gérard (spomienka 13. októbra), a zúčastnil sa výprav do Svätej zeme, kde pobudol dlhší čas. Po návrate do vlasti slúžil v nemocnici rádu v Janove a na niektorých miestach je uvádzaný ako predstavený i ako kňaz. S veľkou pokorou a láskavosťou sa venoval predovšetkým chorým.

Uvádza sa, že bol menšej postavy, pohľadný a k všetkým prívetivý. Žil veľmi asketicky. Na tele nosil kajúci pás, neustále sa postil a počas pôstneho obdobia si odriekal všetky varené jedlá. Čím bol voči sebe skromnejší, tým štedrejší bol voči chudobným a núdznym. Pri starostlivosti o chorých im s láskou umýval aj nohy a pochovával zosnulých.

Svätú omšu prežíval s mimoriadnym sústredením. Podľa legendy sa niekedy počas nej dostával do extázy a pred očami prítomných sa vznášal nad zemou.

Preslávil sa najmä charizmou zázrakov týkajúcich sa prírodných živlov, ktoré opisujú legendy. Raz počas horúceho dňa zostala nemocnica bez vody a ženy, ktoré mali na starosti pranie bielizne pre chorých, sa obrátili o pomoc na Huga, lebo si nevedeli predstaviť, že by ju nosili z veľkej diaľky. Snáď chcel problém vyriešiť prirodzene, no ženy vraj naliehali a pýtali sa: „Naozaj by ste ju nemohli dostať od Boha?“ Vyzval ich k modlitbe a keď ďalej naliehali, povedal: „Nie som Pán, ale on povedal, že vierou môžeme všetko.“ (porov. Lk 17,6) Napokon urobil nad vyschnutou fontánou znak kríža a za úžasu prítomných voda začala tiecť.

Jedného večera, keď na mori vypukla silná búrka, sa Hugo z veže nemocnice so starostlivou modlitbou zahľadel smerom k prístavu v Janove. V diaľke vlny zmietali loďou, ktorá sa márne snažila dostať do prístavu, a námorníkom hrozila smrť. Hugo padol na kolená a v súcite a veľkej láske sa mu zaliali oči slzami. Potom sebavedome vstal a smerom k miestu, kde sa loď chystala potopiť, urobil veľké znamenie kríža. V tom okamihu vraj nastal veľký pokoj, stíšil sa vietor aj more a na oblohe zažiaril mesiac. Keď sa loď dostala do prístavu, všetci námorníci zamierili v sprievode do kostola pri nemocnici a chválospevmi tam vzdávali vďaku Bohu a jeho služobníkovi. S týmto príbehom sa spája aj hlavný Hugov atribút, loď.

Ďalšie legendy o Hugových zázrakoch hovoria o obede u Nicolasa Pigliacara, kde sa voda prinesená z prameňa po požehnaní údajne premenila na víno, a nešlo o ojedinelý zázrak. Stalo sa tiež, že pri stretnutí s posadnutým človekom sa tento začal zmietať v kŕčoch a kričal: „Hugo! Netýraj ma viac! Som pripravený odísť.“ A tak sa aj stalo, preto sa hovorí, že tento svätec premohol diabla už len pohľadom. Nech to bolo akokoľvek, Hugo vždy víťazil mocou lásky a viery v prospech svojich blížnych.

Jeho spojenie s Kristom prinášalo ovocie, pretože Kristov kríž nenosil len na rehoľnom plášti, ale predovšetkým vo svojom srdci, ako sa o ňom píše.

Po smrti bol v Janove pochovaný v kostole San Giovanni di Pré a miestna krypta je mu zasvätená. Pri jeho hrobe sa odohrali ďalšie zázraky. Medzi nimi aj uzdravenie človeka, ktorému skrátenie šliach na nohách bránilo v pohybe. V modlitbe pri hrobe svätca zotrval päť dní a nocí. Potom vstal zdravý a začal slúžiť v nemocnici, ako sľúbil v prosbe. V službe vytrval až do konca života.

Za potvrdené zázraky na jeho príhovor arcibiskup Fusco odporučil, aby sa jeho úcta slávila v deň jeho odchodu do neba.

Svätý Hugo, prosím, oroduj za nás.