Svätý Marcel

Vojak v službách viery.

Podľa letopisov pochádzal zo Španielska. Správy o jeho živote sa zachovali v dvoch prameňoch a legendárne rozprávanie opisuje aj jeho rodinu. Nové Rímske martýrologium osobitne uvádza Marcelovo mučeníctvo v meste Tanger v Mauretánii, dnešnom Maroku. Zobrazuje ho ako stotníka, ktorý namiesto povinného obetovania pohanským bohom zložil vojenskú hodnosť aj zbraň a vyhlásil, že je kresťan, a preto sa nemôže ďalej riadiť rozkazmi, ktoré mu ako vojakovi prikazujú konať, ale iba učením Ježiša Krista. Za túto vernosť mu bola sťatá hlava.

Podľa legendy, keď jeho légia pobývala v León na severozápade Španielska, oženil sa s dievčinou Nonou zo vznešeného rodu a mal s ňou dvanásť synov: Klaudia, Luperka, Viktora, Fakunda, Primitia, Emeteria, Celidona, Servanda, Germana, Fausta, Januaria a Martiala. Po nejakom čase vraj na naliehanie horlivého biskupa prijal krst a spolu s ním aj celá jeho rodina.

Neskôr musel nasledovať svoju légiu do Tingis, dnešného Tangeru, neďaleko Gibraltárskeho prielivu. Roku 298 sa tam pripravovala oslava cisárových narodenín, pri ktorej mali všetci vojaci, ako bývalo zvykom, obetovať pohanskému božstvu. Marcel sa rozhodol, že ako kresťan namiesto povinnosti obetovať vystúpi z vojska.

Keď sa zhromaždili na slávnosť, predstúpil pred vojenské zástavy, zložil dôstojnícky pás a zvolal: „Ja obetujem iba Ježišovi Kristovi, večnému Kráľovi!“ Keď odkladal zbrane a ostatné znaky svojej hodnosti, povedal: „Odteraz už nebudem slúžiť cisárom, lebo pohŕdam modlárstvom, ktoré sa vzdáva nemým a hluchým bohom z dreva a kameňa. Ak je vojak prinútený obetovať drevu a kovu, nezostáva mi nič iné, len sa vzdať vojenskej hodnosti a odísť z vojska.“

Vojaci zostali ohromení nad slovami svojho stotníka a pýtali sa, čo bude nasledovať. Niekto jeho čin okamžite oznámil veliteľovi Fortunátovi a Marcel bol uväznený. Veliteľ ho vypočúval, a keď Marcel namietal, že ako kresťan sa nemôže zúčastniť modloslužby, poslal ho s hlásením k cisárskemu zástupcovi Agrikolanovi, aby vysvetlil, ako sa verejne rúhal bohom. Agrikolan sa podivil, že sa Marcel priznal k tomu, že je kresťan, a keď mu Marcel vierovyznanie zopakoval, udivene sa ho opýtal, či sa nezbláznil. Marcel mu odpovedal, že ten, kto sa bojí Boha, neblázni. Na to vyniesol cisársky zástupca rozsudok, podľa ktorého mala byť Marcelovi sťatá hlava.

Odvaha a duchovná prevaha odsúdeného silne zapôsobila na pisára alebo tajomníka vojenského súdu Kasiána (spomínaného 3. decembra), ktorý potom verejne vyjadril svoj nesúhlas a sudcovi vytkol nespravodlivosť.

Marcel svojou statočnosťou a vernosťou vo viere dal príklad aj svojim synom, z ktorých prví traja ho o niečo neskôr v León nasledovali mučeníckou smrťou pre vieru. Ich pamiatka sa slávi v ten istý deň, ale pretože zomreli inde a neskôr, martýrologium ich uvádza osobitne. Ostatky svätého Marcela boli prenesené do chrámu v León, čím sa symbolicky vyjadrila aj rodinná spolupatričnosť. Keďže však chýbajú písomné dôkazy, že skutočne išlo o jednu rodinu, pravdivosť legendárneho rozprávania môže byť spochybnená.

Svätý Marcel, prosím, oroduj za nás.