Svätá Jana z Valois
Patrónka ľudí s telesným postihnutím, nešťastných manželstiev.
Život svätej Jany z Valois je dojímavým príbehom ženy, ktorá napriek fyzickému utrpeniu, odmietnutiu a poníženiu zo strany najbližších dokázala v srdci premeniť horkosť na čistú lásku a hlboké milosrdenstvo. Narodila sa v roku 1464 ako dcéra francúzskeho kráľa Ľudovíta XI. a Šarloty Savojskej, no jej príchod na svet nebol oslavovaný. Kráľ, ktorý túžil po silnom mužskom dedičovi, bol sklamaný jej pohlavím a ešte viac jej telesnými nedostatkami. Jana bola od narodenia slabá, mala chorľavé telo a viditeľný telesný hrb, čo ju v krutom prostredí vtedajšieho dvora vopred odsúdilo na samotu a opovrhnutie.
Jej otec ju už v útlom detstve poslal preč z kráľovského dvora na zámok Linières, kde vyrastala v izolácii. Práve v tejto samote sa však zrodil jej hlboký vzťah k Bohu a osobitná úcta k Panne Márii. Jana v tichu svojho vyhnanstva nachádzala útechu v modlitbe a hoci jej chýbala láska pozemského otca, naplno sa odovzdala Otcovi nebeskému. Už ako dieťa vraj pocítila vnútorné volanie založiť raz rehoľný rád, ktorý by si uctieval radosť Panny Márie, no jej osud mal najprv viesť cez tŕnistú cestu politického manželstva.
Keď mala Jana dvanásť rokov, otec ju z čisto mocenských dôvodov prinútil vydať sa za jej bratranca, vojvodu Ľudovíta Orleánskeho. Bolo to manželstvo bez lásky; Ľudovít ju pre jej vzhľad nenávidel a verejne ju ponižoval. Jana však toto utrpenie znášala s neuveriteľnou trpezlivosťou a pokorou celých dvadsaťdva rokov. Keď sa jej manžel neskôr stal francúzskym kráľom ako Ľudovít XII., jeho prvým krokom bolo požiadať o zrušenie manželstva, aby si mohol vziať Annu Bretónsku. Jana túto poslednú verejnú potupu prijala s kráľovskou dôstojnosťou a pokojom, hovoriac, že sa tak deje pre pokoj v krajine a Božiu slávu.
Po rozvode získala titul vojvodkyne z Berry a presťahovala sa do Bourges. Tu sa jej život konečne rozvinul v slobode, po ktorej túžila. Svoj majetok a vplyv nevyužívala na luxus, ale na pomoc chudobným, chorým a opusteným. Jej dlhoročný sen sa stal skutočnosťou v roku 1502, keď s pomocou svojho duchovného vodcu, františkána Gabriela Mariu, založila Rehoľu zvestovania Panny Márie, známu ako Anunciátky. Tento rád mal za cieľ napodobňovať cnosti Panny Márie a prinášať svetu posolstvo pokoja.
Jana z Valois zomrela v roku 1505 v povesti svätosti, oblečená v rehoľnom rúchu pod svojím kniežacím odevom. Hoci jej telo bolo poznačené chorobami a deformáciami, jej duša žiarila krásou, ktorá fascinovala všetkých, čo ju skutočne poznali. Stala sa patrónkou ľudí s telesným postihnutím, nešťastných manželstiev a tých, ktorí zažili odmietnutie. Jej život je svedectvom o tom, že skutočná hodnota človeka nespočíva v telesnej dokonalosti ani v svetskom úspechu, ale v schopnosti milovať aj tých, ktorí nás zraňujú.
Svätá Jana z Valois, prosím, oroduj za nás.
