Svätý Damaz I.
Strážca pamäti a otec svätého písma.
Svätý Damazus I. nastúpil na Petrov stolec v roku 366, v dobe, ktorá bola pre kresťanstvo zlomová. Cirkev už síce nebola prenasledovaná rímskymi cisármi, no čelila inému, vnútornejšiemu nepriateľovi, rozkolom a bludom, najmä arianizmu. Damaz, pôvodom pravdepodobne z dnešného Portugalska alebo Španielska, vyrastal v Ríme v tieni chrámov a katakomb, ako syn kňaza. Jeho zvolenie sprevádzali nepokoje a bolesti, ktoré akoby predznamenali, že jeho pontifikát bude bojom o jednotu a čistotu viery. Napriek búrkam sa ukázal ako pevná skala, muž Prozreteľnosti, ktorý mal za úlohu upevniť autoritu Ríma nie na základe politickej moci, ale na základe duchovného dedičstva apoštola Petra.
Jedným z najväčších darov, ktoré Damaz venoval budúcim generáciám, bola jeho láska k Božiemu slovu. S bolesťou vnímal, že existujúce preklady Biblie sú nepresné a roztrieštené. Viedol ho Duch Svätý, keď si za svojho sekretára a priateľa vyvolil svätého Hieronýma, učenca s neobyčajným nadaním. Damaz ho poveril monumentálnou úlohou; preložiť Sväté písmo do latinčiny, jazyka ľudu, aby bolo „Slovo“ prístupné a čisté. Z tohto podnetu vznikla Vulgáta, preklad, ktorý sa stal na tisícročia oficiálnym hlasom Cirkvi. Týmto krokom Damaz definitívne zaviedol latinčinu do liturgie, čím zjednotil západný kresťanský svet v jednej reči modlitby.
Azda najdojímavejšou črtou Damazovej svätosti bola jeho hlboká, až synovská úcta k prvým kresťanským mučeníkom. Keď sa prechádzal Rímom, nevidel len mesto cisárov, ale posvätnú pôdu skropenú krvou svedkov viery. S nesmiernou horlivosťou sa pustil do obnovy zanedbaných katakomb. Nechal čistiť chodby, spevňovať hrobky a stavať schodiská, aby veriaci mohli prichádzať k hrobom svätých.
Damaz bol však aj básnikom duše. Sám skladal nádherné latinské verše, epigramy, ktoré nechal vytesať do mramorových dosiek nádherným písmom svojho priateľa kaligrafa Furia Dionysia Filocala. Tieto nápisy, mnohé zachované dodnes, nie sú len označením miesta; sú vyznaním viery a modlitbou. Na hrobe svätých vyjadril svoju túžbu spočinúť pri nich, no s pokorou dodal, že sa „bojí rušiť svätý popol spravodlivých“. Týmto dielom naučil Cirkev, že pamäť nie je len o histórii, ale o živom spoločenstve svätých, ktoré prekračuje hranice smrti.
Jeho vplyv siahal hlboko do každodennej modlitby Cirkvi. Tradícia mu pripisuje zavedenie modlitby Sláva Otcu (Gloria Patri) na koniec žalmov, čím zdôraznil rovnosť troch Božských osôb proti bludárom, ktorí popierali božstvo Syna. Damaz dbal na to, aby liturgia bola dôstojná, krásna a dogmaticky presná.
Svätý Damaz I. zomrel 11. decembra 384 vo veku približne 80 rokov. Hoci celý život zveľaďoval hroby iných, sám si v pokore nezvolil miesto po boku najslávnejších mučeníkov, aby im „nekradol slávu“. Bol pochovaný v malej bazilike na Via Ardeatina, ktorú sám postavil. Zanechal po sebe Cirkev silnejšiu, sebavedomejšiu, hovoriacu jazykom, ktorému rozumel svet, a Cirkev, ktorá si vďaka nemu s láskou pamätala na svojich hrdinov. Jeho život ostáva svedectvom o tom, že krása, umenie a intelekt môžu a majú slúžiť na väčšiu slávu Božiu.
Svätý Damaz I., prosím, oroduj za nás.
