Svätý Ignác zo Santhie

Náruč milosrdného Boha.

Narodil sa 5. júna 1686 v Santhiá (Svätá Agáta) v provincii Vercelli v Taliansku ako Vavrinec Maurícius. Bol štvrtým zo šiestich detí Petra Pavla Belvisottiho a Márie Alžbety Balocco. Vyrastal v dosť zámožnej a zbožnej rodine, kde sa pestovala láska k Bohu i k ľuďom. V siedmich rokoch mu zomrel otec. O jeho výchovu sa staral otec Bartolomeo Quallio, kňaz z príbuzenského okolia, ktorý ho pripravil na štúdium vo Vercelli. Tu nastúpil do seminára v roku 1706 a neskôr pôsobil aj ako učiteľ v rodine Avogadrovcov. V roku 1710 prijal kňazské svätenie.

Do kapucínskeho rádu vstúpil 24. mája 1716 prijatím habitu a nového mena Ignác. Zároveň začal v Chieri ročný noviciát a na juniorát bol poslaný do Saluzza. V roku 1721 bol znovu povolaný do Chieri a po šiestich rokoch poslaný na Monte dei Cappuccini do Turína, kde absolvoval doplnkový kurz teológie a pôsobil prevažne ako spovedník. Po štyroch rokoch, 31. augusta 1731, bol na provinčnej kapitule zvolený vikárom a magistrom novicov v Mondovii. Medzi novicmi pôsobil 14 rokov. Počas tohto obdobia vzal na seba ťažkú chorobu očí za jedného zo svojich novicov, ktorý sa rozhodol stať misionárom v Kongu, ale bol chorý. Tento hrdinský čin spôsobil zjavnú prudkú chorobu aj jemu, čo ho prinútilo skončiť s úradom magistra novicov v roku 1744.

Následne odišiel ako polný kaplán k armáde medzi ranených v bojoch proti Francúzsku. Dva roky pracoval v poľnej nemocnici, staral sa o vojakov, ktorí trpeli morom. Po skončení epidémie sa vrátil do kláštora na Monte dei Cappuccini v Turíne, kde strávil posledných 24 rokov života.

Pre chudobných a chorých v Turíne mal vždy otvorené srdce. U bohatých vyprosoval almužny a nikdy od nich neodišiel s prázdnymi rukami. Bol vyhľadávaným spovedníkom a utešiteľom trpiacich, pričom niektorí z nich boli s jeho požehnaním vyslobodení zo svojich chorôb.

Markíz Roero z Cortanze ho nazýval „lovcom darebákov“ a hovorilo sa, že dostať sa do jeho siete znamenalo padnúť priamo do náručia milosrdného Boha.

Od roku 1768 žil v kláštornom ošetrovacom zariadení, kde aj naďalej spovedal, radil a žehnal.

Zomrel o polnoci 22. septembra 1770 s povesťou svätosti. Mnohé zázraky viedli k začatiu procesu jeho blahorečenia, ktoré sa uskutočnilo 19. marca 1827, keď ho pápež Lev XII. zaradil medzi ctihodných. Dňa 17. apríla 1966 ho Pavol VI. blahorečil a 19. mája 2002 ho Ján Pavol II. vyhlásil za svätého.

Svätý Ignác zo Santhia, prosím, oroduj za nás.