Svätý Nimatullah Kassab Al – Hardini

Céder Libanonu a učiteľ svätých.

V srdci libanonských hôr, v krajine posiatej starobylými cédrami a kláštormi, rozkvitol kvet svätosti, ktorého vôňa pretrváva dodnes. Svätý Nimatullah, známy ako „svätec z Kfifanu“, nebol mužom veľkých slov či hlučných gest, ale mužom ticha, modlitby a nekonečnej lásky k Eucharistii. Narodil sa v roku 1808 v dedinke Hardin v severnom Libanone a pri krste dostal meno Youssef. Vyrastal v rodine, ktorá bola chudobná na majetok, ale bohatá na vieru, a už ako chlapec sa odlišoval od svojich rovesníkov tým, že hľadal samotu v prírode, kde sa v tichu rozprával s Bohom, cítiac, že svet mu nemôže ponúknuť to, po čom jeho duša najviac túžila – dokonalé zjednotenie s Kristom. V roku 1828, vo veku 20 rokov, vstúpil do Libanonského maronitského rádu v kláštore svätého Antona v Qozhaya a prijal rehoľné meno Nimatullah, čo v preklade znamená „Božia milosť“.
Jeho život v kláštore bol symfóniou práce a modlitby, a hoci bol neskôr vysvätený za kňaza a stal sa uznávaným teológom, nikdy neopustil manuálnu prácu a s pokorou slúžil ako kláštorný kníhviazač. Táto práca bola pre neho symbolická, lebo zatiaľ čo jeho ruky zošívali stránky kníh, jeho myseľ a srdce „zošívali“ Božie slovo s jeho vlastným životom, riadiac sa heslom: „Múdry je ten, kto si zachráni dušu.“ Srdcom spirituality svätého Nimatullaha bola Eucharistia, pred ktorou ho bratia často nachádzali kľačať v hlbokej extáze so zdvihnutými rukami, čerpajúc z nej silu prekonávať kruté zimy a fyzické utrpenie bez jediného slova sťažnosti. Jeho druhou veľkou láskou bola Panna Mária a ruženec mu nikdy nechýbal v rukách, pretože veril, že ona je najkratšou a najistejšou cestou k Ježišovi.

Možno najkrajším svedectvom o jeho svätosti je jeho žiak, svätý Charbel Makhlouf, ktorý sedával pri jeho nohách v kláštore v Kfifane a od ktorého sa naučil, že svätosť nespočíva v robení zázrakov, ale v tom, že „obyčajné veci robíme s neobyčajnou láskou“ a v dokonalej poslušnosti.
Svätý Nimatullah žil prísnym asketickým životom, ktorý si vyžiadal daň na jeho zdraví, a v decembri 1858, vo veku 50 rokov, vyčerpaný chorobou cítil, že jeho pozemská púť sa končí. Zomrel 14. decembra v kláštore v Kfifane a jeho posledné slová boli vyznaním lásky k Matke Božej: „Ó, Mária, do tvojich rúk porúčam svoju dušu.“ Tradícia hovorí, že v okamihu jeho smrti zažiarilo v jeho cele nebeské svetlo viditeľné aj zvonku. Jeho telo ostalo dlhé roky neporušené a pápež Ján Pavol II., ktorý ho vyhlásil za svätého, o ňom povedal, že je to muž, ktorý sa „nechal úplne stráviť Bohom“. Svätý Nimatullah Hardini nás tak dodnes učí, že ticho nie je prázdnota, ale priestor pre Boha, a že aj uprostred povinností môžeme mať srdce neustále pozdvihnuté k nebu.

Svätý Nimatullah Hardini, prosím, oroduj za nás.