Svätý Tomáš Becket

Biskup, mučeník.

Narodil sa koncom roku 1117 alebo v roku 1118 v Londýne ako syn Gilberta Becketa. Študoval teológiu v Paríži a v dvadsiatich piatich rokoch sa stal diakonom a pomocníkom canterburského arcibiskupa Teobalda. Učenosť, múdrosť i uhladená výrečnosť prispeli k tomu, že ho arcibiskup poslal študovať cirkevné i svetské právo do Bologne v Taliansku. Štúdiá dokončil v Auxerre. Medzitým vybavoval posolstvá medzi anglickým arcibiskupstvom a pápežským stolcom.
Od roku 1154 bol arcidiakonom canterburským a v roku 1156 ho na Teobaldovo odporúčanie mladý kráľ Henrich II. ustanovil za svojho kancelára. Pre Tomáša to znamenalo, prinajmenšom navonok, život v prepychu; stal sa usporiadateľom hostín, veľkých poľovačiek a rôznych zábav či výprav v spoločnosti kráľa. Vo svojom úrade so značnou horlivosťou hájil skutočné i domnelé práva koruny. Bol priateľom kráľa a ten ho poveril aj dohľadom nad výchovou svojho syna. Tomáš pomáhal riadiť štátne záležitosti, snažil sa o udržanie jednoty a mieru v krajine, bdel nad zachovávaním zákonov, nechal stíhať lupičov, zastával sa chudobných proti utláčateľom, podporoval obchod i dobré meno Anglicka v zahraničí.
V roku 1161 zomrel canterburský arcibiskup a Tomáš bol v tom čase údajne na bojisku s Francúzskom. Kráľ Henrich II. dostal správu v Normandii a rozhodol sa urobiť všetko pre to, aby na uprázdnené miesto nastúpil jeho kancelár. Tomášovi Becketovi sa kráľova snaha nepáčila, lebo prehliadol jeho plány. Priamo mu povedal, že jednak nie je vhodným mužom na povýšenie nad zbor svätých mníchov a po druhé, že ich priateľstvo a súčasnú dôveru by takáto voľba obrátila na nepriateľstvo. Otvorene kráľovi povedal, že vidí jeho záujem zasahovať do cirkevných vecí, a to by on ako arcibiskup nezniesol.
Kráľ napriek tomu na svojom rozhodnutí nič nezmenil, a preto canterburská kapitula zvolila Tomáša za arcibiskupa a primasa. Tomáš Becket po prijatí voľby prijal kňazskú vysviacku a 3. júna 1162 biskupskú vysviacku. Do úradu nastúpil so všetkou zodpovednosťou a vážnosťou.
Na prvom mieste bol pokorným Božím sluhom a snažil sa žiť asceticky, hoci navonok musel zachovávať istú vznešenosť úradu a nejaký čas bol ešte aj vo funkcii kancelára. V rozľahlom paláci sa však uspokojil s jednou izbou, skromne vybavenou, nosil spodný odev z kozej srsti a deň začínal veľmi skoro dlhým zotrvávaním v modlitbách, po ktorých slúžil svätú omšu. Ako primas podľa starého zvyku hostil šľachticov, hodnostárov i učencov, sám však jedol málo a veľa sa postil.
Keď bol Tomáš kancelárom, hájil výsady koruny proti všetkým, ale ako arcibiskup sa zasadzoval za práva Cirkvi aj proti kráľovi a od šľachticov požadoval vrátenie neoprávnene držaného cirkevného majetku. Požadoval tiež, aby duchovné osoby podliehali výhradne cirkevnému súdu. Kráľ Henrich II., vidiac, že sa s Tomášom už nezhodne, zvolal v roku 1163 snem do Westminsteru a od biskupov žiadal, aby sa zaviazali dodržiavať staré krajinské proticirkevné zvyklosti. Keďže neuspel, zvolal v ďalšom roku snem do Clarendonu. Kráľ nechal zostaviť 16 článkov, ktorých účelom bolo silné obmedzenie pápežskej právomoci v Anglicku. Podľa nich by prakticky cirkevná právomoc prešla do rúk kráľa. Spory o duchovné benefíciá mali riešiť iba svetské súdy, voľby biskupov a opátov sa mali konať len v kráľovskej kaplnke a biskupi nemali mať možnosť bez kráľovho povolenia opustiť jeho ríšu.
Tomáš ich odmietal aj napriek hrozbe smrti, ale nakoniec ich pod nátlakom biskupov pápežovi odoslal. Po odmietavom postoji pápeža sa chcel podrobiť prísnemu pokániu za to, že podľahol nátlaku biskupov, a prosil pápeža o rozhrešenie. Prijal ho s pevným odhodlaním zotrvať vo vernosti Cirkvi.
Henrich II., keď sa Tomáš z dôvodu ochorenia nedostavil pred jeho súd, označil ho za velezradcu a nariadil zabavenie všetkého majetku, s ktorým Tomáš disponoval. Na ďalší súd do Northamptonu síce Tomáš prišiel, ale keď mal byť čítaný nález o jeho vine, vyhlásil, že zakázal súdiť duchovných pastierov a odvoláva sa k pápežovi. Rýchlo potom opustil miesto konania koncilu. V noci 14. októbra 1164 tajne opustil územie Anglicka. V prestrojení za mnícha odcestoval cez more a Flámsko do francúzskeho Sens, kde sa stretol s pápežom Alexandrom. Predstúpil pred neho so žiadosťou o odstúpenie z úradu a ako dôvod uvádzal spôsob, akým bol zvolený. Pápež však jeho voľbu potvrdil a žiadal ho, aby v úrade zotrval.
Tomáš nejaký čas zostával v pontignyskom kláštore, ale pre Henrichovu hrozbu, že vyženie zo svojej krajiny všetkých cisterciánskych mníchov, ak ich kláštor vo Francúzsku bude poskytovať jeho arcibiskupovi útočisko, kláštor v roku 1166 opustil. Odišiel do Sens, kde pokračoval v exilovom pobyte ako mních kláštora sv. Kolumby. Modlil sa za Henricha i svoju arcidiecézu a žil veľmi asketicky asi do novembra 1170.
V júni toho roku, pričinením Apoštolskej stolice, došlo vo Francúzsku k určitému zmiereniu Henricha s Tomášom, ktorému bol povolený návrat do Anglicka. Kardinál Albert však Tomáša varoval, aby zdanlivému zmieru nedôveroval. Tomáš sa napriek tomu s veľkým odhodlaním 5. decembra 1170 do Canterbury vrátil, hoci predvídal násilnú smrť.
Predtým, podľa dohody s pápežom, vyhlásil trest na dvoch biskupov a suspenziu arcibiskupa v Yorku ako nutné obmedzenie ich škodlivého pôsobenia. Poslovia potrestaných biskupov Tomáša varovali, a keď trest neodvolal, biskupi sa žalovali kráľovi, pobývajúcemu v Normandii, že Tomáš si počína ako kráľ a namiesto pokoja pripravuje vojnu. To kráľa, ktorý sa cítil ponížený, veľmi rozhorčilo a vyslovil otázku v zmysle: „Niet nikoho, kto by ma zbavil tohto dotieravého kňaza?“
Tieto slová vzali štyria šľachtici ako výzvu a náhlivo odišli do Canterbury. Kráľ si vraj dodatočne uvedomil svoju unáhlenosť, ale ním vyslaní služobníci už týchto rytierov nedostihli. Tí najprv povýšenecky od Tomáša požadovali zrušenie cirkevných trestov a po jeho odmietavej odpovedi odišli pre tlupu ozbrojených mužov. Služobníci z arcibiskupstva zatiaľ donútili Tomáša odísť do chrámu. Ten sa bránil slovami, že „chrám nie je pevnosť“ a že ak to bude potrebné, rád za Cirkev položí svoj život. Nedovolil zatvoriť ani chrámové brány. Keď sa modlil na stupňoch oltára sv. Benedikta, vtrhli ozbrojení sprisahanci do chrámu a kričali: „Kde je ten zradca?“ Až keď jeden použil slovo arcibiskup, Tomáš vstal, otočil sa k nim a pokojným hlasom povedal: „Som arcibiskup, ale nie zradca. Ak hľadáte mňa, tak ste ma našli. Pre Boha a pre Cirkev som ochotný preliať krv, ale v mene Pánovom vám zakazujem ublížiť môjmu ľudu.“ Jeden sprisahanec mu potom oznámil, že zomrie kvôli nezrušeniu trestov, a Tomáš odpovedal, že je pripravený svojou krvou zjednať Církvi slobodu a pokoj. Dostal štyri sečné rany, pričom posledná mu pred oltárom roztrieštila lebku. Bolo to 29. decembra 1170.
Kráľ bol správou vydesený a prejavil ľútosť nad tým, že zavdal príčinu k takému zločinu. Aby predišiel cirkevnému trestu, vyslal k pápežovi poslov, ktorí mali za úlohu tlmočiť jeho sľuby. Osobne sa Henrich II. s Cirkvou zmieril a v prítomnosti svojho syna, poslov pápeža, biskupov a opátov krajiny odprisahal, že na Tomášovu vraždu nedal príkaz a urobil vyhlásenie o ochote k zadosťučineniu za zavdanie príčiny k tomuto zločinu. Zároveň prisahal, že bude poslušný pápežovi a jeho nástupcom, že dovoľuje odvolávať sa do Ríma, stúpencom zavraždeného udelí milosť, vráti cirkevné majetky a zruší články, ktoré boli príčinou sporu a boli zavedené na škodu Cirkvi. Tiež vyhlásil, že sa zúčastní krížovej výpravy a bude podporovať templárov. Anglicko uznal za pápežské léno a pri chrámových dverách prijal rozhrešenie.
Bolo to víťazstvo dosiahnuté mučeníckou smrťou Tomáša Becketa, ktorého pápež už 21. februára 1173 vyhlásil za svätého.
Za panovania Henricha VIII. došlo k útokom na všetko, čo bolo s Tomášom Becketom spojené. Henrich VIII. v roku 1538 zničil bohatý relikviár s jeho ostatkami, nariadil premaľovať nástenné obrazy s jeho postavou a zakázal ho spomínať v anglikánskej cirkvi. Napriek tomu sa Tomášova pamiatka rozšírila do mnohých krajín. Karol IV. získal časť z jeho ostatkov pre pražskú katedrálu už v roku 1377.

Svätý Tomáš Becket, prosím, oroduj za nás.