Svätý Karol de Foucauld
Bože, ak existuješ, daj sa mi poznať.
Život svätého Karola de Foucaulda je jedným z najfascinujúcejších príbehov duchovnej premeny v moderných dejinách. Je to dráma muža, ktorý prešiel cestu od bohatého a znudeného aristokrata, cez uznávaného prieskumníka, až po najchudobnejšieho medzi chudobnými uprostred nehostinnej saharskej púšte. Jeho príbeh nie je o veľkých davoch, ktoré by ho nasledovali počas života, ale o tichej a vytrvalej láske, ktorá túžila kričať evanjelium celým svojím životom.
Karol sa narodil v roku 1858 v Štrasburgu do vznešenej francúzskej rodiny. Už v detstve však stratil oboch rodičov a ako šesťročná sirota vyrastal u starého otca. Hoci bol obklopený láskou, v dospievaní stratil vieru. Stal sa z neho mladý muž, ktorý hľadal zmysel života v pôžitkoch. Zdedil veľké bohatstvo, ktoré rýchlo míňal na večierky a nespútaný životný štýl. Vstúpil do armády, no jeho nedisciplinovanosť a škandálne správanie viedli k tomu, že ho z nej prepustili. V tomto období sa zdalo, že Karol je stratený prípad, človek presýtený svetom, no vnútorne prázdny.
Zlom nastal, keď sa rozhodol preskúmať Maroko, krajinu vtedy pre Európanov uzavretú a nebezpečnú. V prezlečení za chudobného židovského rabína precestoval tisíce kilometrov, riskujúc život na každom kroku. Táto cesta mu priniesla nielen uznanie vedeckej obce a zlatú medailu Geografickej spoločnosti, ale predovšetkým hlboký vnútorný otras. V púšti videl moslimov, ktorí sa s absolútnou odovzdanosťou modlili k jedinému Bohu. Ich viera v ňom prebudila otázku: „Čo ak Boh naozaj existuje?“ Po návrate do Paríža začal navštevovať kostoly a opakoval svoju slávnu modlitbu: „Bože, ak existuješ, daj sa mi spoznať.“
Jeho hľadanie vyvrcholilo stretnutím s kňazom Henrim Huvelinom v roku 1886. Karol si chcel len pohovoriť o náboženstve, no kňaz ho vyzval, aby si kľakol, vyspovedal sa a prijal prijímanie. V tom okamihu Karol uveril. Ako neskôr napísal: „Len čo som uveril, že Boh existuje, pochopil som, že nemôžem žiť inak, než len pre neho.“
Začalo sa jeho radikálne hľadanie „posledného miesta“. Vstúpil k trapistom, najprv vo Francúzsku, neskôr v chudobnom kláštore v Sýrii. Stále však cítil, že aj tento život je príliš pohodlný v porovnaní s tým, ako žil Ježiš v Nazarete. Túžil po skrytosti. Odišiel preto do Svätej zeme, kde v Nazarete žil niekoľko rokov ako sluha u sestier klarisiek. Býval v drevenej chatrči, vykonával tie najpodradnejšie práce a hodiny trávil v tichej adorácii. Práve tu dozrelo jeho povolanie stať sa kňazom, nie však preto, aby kázal z kazateľníc, ale aby priniesol Krista tam, kde ešte nie je prítomný.
Po vysviacke v roku 1901 odišiel do Alžírska, na hranicu Sahary. Usadil sa v oáze Beni Abbès a neskôr putoval hlbšie do púšte, až do Tamanrassetu v pohorí Hoggar, medzi kmeň Tuaregov. Chcel byť univerzálnym bratom, bratom pre každého človeka, či už kresťana, moslima alebo neveriaceho. Jeho metódou nebolo presviedčanie slovami, ale apoštolát priateľstva. Učil sa ich jazyk, zostavil prvý tuaregsko-francúzsky slovník, liečil chorých, rozdával jedlo a jednoducho bol s nimi. Jeho dom bol otvorený pre každého.
Uprostred samoty, kde často celé mesiace nevidel iného Európana, bol jeho stredobodom Eucharistia. Veril, že samotná prítomnosť Ježiša v hostii posväcuje okolie, aj keď o tom nikto nevie. Túžil založiť rehoľné spoločenstvo, ale počas jeho života sa k nemu nepridal ani jeden nasledovník. Z ľudského pohľadu to vyzeralo ako neúspech. Karol zostal sám, verný svojej ceste až do konca.
Jeho život vyhasol 1. decembra 1916. Počas prvej svetovej vojny sa nepokoje rozšírili aj do púšte. Skupina rabovačov prepadla jeho pustovňu a Karol bol zastrelený jednou ranou do hlavy. Padol do piesku vedľa monštrancie, ktorú práve strážil. Zomrel tak, ako žil, v tichosti a odovzdanosti.
Skutočný zázrak jeho života sa však ukázal až po smrti. Zrno, ktoré odumrelo, prinieslo bohatú úrodu. Jeho spiritualita inšpirovala vznik mnohých kongregácií, ako sú Malí bratia a Malé sestry Ježišove, ktorí dnes žijú jeho ideál „Nazareta“ po celom svete, v panelákoch, továrňach i medzi kočovníkmi. Svätý Karol de Foucauld ukázal svetu, že najväčšia láska nemusí byť hlučná, stačí, ak je verná a prítomná.
Svätý Karol de Foucauld, prosím, oroduj za nás.
